Výskum doložil v polohe Baranec doteraz neznámu výšinnú, pravdepodobne palisádou opevnenú osadu ľudu bošáckej skupiny. Jej opevnenie na južnej strane výšiny podľa výsledkov plošne neveľkého zisťovacieho výskumu pozostávalo azda zo zdvojenej palisády osadenej do žľabov členených samostatnými kolovými jamami, ktorá lemovala mimoriadne strmý svah Baraneckej doliny tak, že sledovala jej nepravidelný okraj. Zistiť, či opevnenie súvislo obklopovalo celú východnú časť Baranca a aký bol charakter jeho vnútornej zástavby, umožní však len prípadný budúci archeologický výskum. Ďalšie nálezy pochádzajú zo začiatku doby bronzovej z kostrového pohrebiska tzv. nitrianskej skupiny v Brezovej-Štverníku. Pohrebisko v Brezovej-Štverníku je so svojou výškou viac ako 300 m n.m. najvyššie položeným z dosiaľ známych nálezísk nitrianskej skupiny. Do záveru doby bronzovej je predbežne zaraditeľných niekoľko črepov, pochádzajúcich z Ostrieža nad južným koncom Brezovej. V blízkom okolí Brezovej sa našli doklady osídlenia i z nasledujúcej doby železnej. V katastri obce Prašník sa nachádza vrch Tlstá hora s pozostatkami opevnenia zo staršej doby železnej. Nálezy z laténu – mladšej doby železnej, poukazujú na prítomnosť Keltov na Hrádku v katastri obce Prašník a na Starom hrade v katastri obce Podbranč. Priamo z územia Brezovej však nálezy z doby železnej doteraz nie sú známe.

Nové archeologické náleziská podstatne rozšírili obraz minulosti územia Brezovej v praveku. Obdobie praveku je však najdlhším úsekom minulosti územia Brezovej a jeho drvivá väčšina zostáva naďalej neznáma.

Pamiatky na územie Brezovej v praveku:

Nehnuteľné archeologické nálezy: Náleziská na Baranci, v Brezovej-Štverníku a na Ostrieži.

Hnuteľné archeologické nálezy: Predmety z výšinného sídliska na Baranci, napríklad medená sekerka, kamenný brúsik, zrekonštruovana spodná časť zdobenej vázovitej alebo amforovitej nádoby, kamenná drviaca podložka či vrypmi zdobený keramický praslen. Nálezy z pohrebiska v Brezovej-Štverníku - články náhrdelníkov z kostí, náušnica a dva prstene. Kamenné nástroje z pochádzajúce z viacerých lokalít.

Usque ad villam Brizoua (až k dedine Brezová)

Brezová v stredoveku

Brezová je prvýkrát spomenutá už v roku 1262 v darovacej listine uhorského kráľa Bela IV. (vyššie uvedený názov state je úryvkom z tejto listiny). O minulosti stredovekej Brezovej sa mi pre nízky počet dosiaľ známych prameňov podarilo zistiť len málo údajov. Samotná existencia stredovekej Brezovej je však nesporná.

Od 6. storočia n. l. začali na naše územie prichádzať prví Slovania. Po zániku Veľkej Moravy a prechodnom ovládnutí Poliakmi sa územie Slovenska stalo súčasťou uhorského štátu. Územie Brezovej sa až do 13. storočia nachádzalo v oblasti zvanej konfínium. Šlo o pás riedko osídleného a spustnutého územia, ktorý mal zabrániť vpádom nepriateľov do vnútrozemia štátu. V prípade vzniku samotnej Brezovej sú naše poznatky dosiaľ nedostatočné, známy je len jeden neistý archeologický nález. V roku 1946 riaditeľ vtedajšieho Štátneho archeologického ústavu Vojtech Budinský-Krička prevzal od zberateľa Floriána Vulgana sklenú vrúbkovanú perlu, nájdenú údajne na nálezisku kostrových hrobov v Brezovej-Štverníku. Do nálezovej správy Budinský-Krička uviedol že: „perla svedčí najskôr o hradištnom hrobe“. Či Brezová vznikla už v niektorom období doby hradištnej (roky 600 až 1200/1250), alebo vznikla až krátko pred najstaršími písomnými zmienkami o nej, pochádzajúcimi z 13. storočia, za súčasného stavu poznania nevedno rozhodnúť. Na to, aby sa k tomu dalo povedať niečo bližšie, sú potrebné nové zistenia, napríklad ďalšie archeologické nálezy.

Najstaršími spoľahlivými dokladmi o Brezovej tak zostávajú dve listiny z 2. polovice 13. storočia, v ktorých je zmienená už ako dedina Brezová (villa Brizoua). V roku 1262 bola vyhotovená latinsky písaná darovacia listina uhorského kráľa Bela IV. Kráľ v nej Zochudovi a jeho bratom Serafínovi, Deršovi a Ladislavovi daruje dve zeme svojho Nitrianskeho hradu – Záhorec a Šterusy (Zahurch a Cheteruch). Záhorec sa nachádzal v mieste dnešnej Pustej Vsi, obec Šterusy existuje dodnes. Táto listina je prvou písomnou zmienkou o dedine Brezová (villa Brizoua), ktorá je v nej spomenutá pri vymedzení hraníc zeme Záhorec. V dobe zhotovenia listiny Brezová už existovala. Rok 1262 je preto rokom prvej písomnej zmienky o Brezovej, nie dátumom jej vzniku. K roku 1262 je datovaná i listina vyhotovená pre spomínaného Serafína, jedného z bratov, ktorí v roku 1262 dostali zeme Záhorec a Šterusy. Serafín podľa tejto listiny od kráľa Bela IV. dostal zeme Osuské, Ropov, Hradište a Dubové (Ozus, Rupov, Haradicha, Dumbou) a zeme Záhorec a Šterusy (Zahurch a Cheteruch). Názory na pravosť tejto listiny sú rôzne. Historik prof. Ján Lukačka ju považuje za pravú, historik Imre Szentpétery ju síce označil za falzum, avšak jej konfirmáciu (potvrdený odpis) vydanú kráľom Štefanom V. v roku 1270 uznal za pravú. Aj v tejto listine a jej odpise z roku 1270 sa v súvislosti s hranicou zemí Osuské, Ropov, Hradište spomína dedina Brezová a okrem nej i potok Brezová.

Ako vyplýva z listín, zem dediny Brezová sa rozprestierala medzi zemami Osuské, Ropov, Hradište a zemou Záhorec. O tom, komu Brezová patrila, sa však listiny nezmieňujú. Okrem mena dediny Brezová sú v listinách zachytené nasledujúce miestne názvy: V listine ktorou kráľ daroval Záhorec a Šterusy sa medzi Brezovou a Záhorcom spomínajú potok Holeška a vrch Klenová. Ich názvy pretrvali dodnes a oblasť Holešky a Klenovej tvorí juhovýchodnú hranicu katastra Brezovej aj v súčasnosti. V listine vyhotovenej pre Serafína je zas spomenutý potok Brezová, ktorého názov je tiež zachovaný. Názov dediny i názvy okolitých vrchov a potokov sú slovanské. Podľa jazykovedca Vladimíra Šmilauera sa názov dediny (v listinách zapísaný ako Brizoua) vtedy vyslovoval „Brizova“ a bol odvodený od stromu brezy. Brezová mohla dostať meno od brezového lesa, ktorý ani nemusel byť veľký, lebo meno sa dávalo podľa výrazného odlišujúceho znaku. Šmilauer na to uviedol nasledujúci príklad: V rozľahlých bukových lesoch nie je meno Buková ničím charakteristickým, pretože „bukové“ sú všetky hory a všetky dediny. – Ale keď sa uprostred ihličnatých lesov objaví ostrovček bukový, potom sa podľa tohto odlišujúceho znaku pomenuje.

Medzi rokmi 1262 až 1568 nie sú o Brezovej dosiaľ známe žiadne písomné pramene. Navyše sa Brezová nespomína ani tam, kde by sa v prípade, že bola naďalej dedinou, spomínať mala – totiž v listinách, ktorými v rokoch 1392 a 1394 kráľ Žigmund daroval Stiborovi zo Stiboríc panstvá v blízkosti Brezovej, teda Čachtice, Dobrú Vodu a Branč. Brezovú nespomínajú ani listiny z rokov 1434 a 1436, kedy sa pánmi Dobrej Vody i Čachtíc stali Országhovci, a nie je zaznamenaná ani v portálnom súpise Nitrianskej stolice z roku 1452, ani v portálnych súpisoch Nitrianskej stolice z rokov 1531 až 1549. V dosiaľ známych dobových písomných záznamoch sa Brezová znovu objavuje až v roku 1568, kedy ju ako dedinu Brezowa uvádza urbár Čachtického panstva. Dôležité údaje o osude Brezovej priniesol dokument, ktorý som vyhľadal roku 2008 v archíve brezovského evanjelického cirkevného zboru. Ide o odpis písomného svedectva vydaného úradníkmi Nitrianskej stolice Benedictom Zongorom a Nicolausom Bolgárom roku 1606, z ktorého vyplýva, že Brezová „bola... postavená“ v roku 1564. Keďže toto svedectvo hovorí o postavení Brezovej, možno predpokladať, že stredoveká dedina Brezová vtedy už neexistovala.

Na základe toho, že medzi rokmi 1262 až 1568 dosiaľ známe písomné pramene Brezovú nespomínajú, a na základe údajov písomného svedectva úradníkov Nitrianskej stolice, sa dá predpokladať nasledujúce: Brezová (písomne doložená k roku 1262) spustla a ako samostatná sídelná jednotka – dedina – prestala existovať. K spustnutiu Brezovej došlo pravdepodobne ešte predtým, ako Stibor zo Stiboríc na sklonku 14. storočia obdržal panstvá Čachtice, Dobrú Vodu a Branč. A spustnutou ostala Brezová až do svojho (znovu)postavenia v roku 1564.

Nevedno, či na území Brezovej v čase jej predpokladaného spustnutia existovalo nejaké osídlenie – napríklad v podobe samoty alebo rozptýleného osídlenia. Zatiaľ je známe len toľko, že na území Brezovej i počas jej predpokladaného spustnutia ľudia na nejakú dobu boli. Dokladá to existencia neskorostredovekého opevnenia na Ostrieži. Archeológovia na Ostrieži zistili stopy jednoduchého opevnenia, rámcovo datovaného do 15. storočia. Opevnenie pravdepodobne slúžilo menšej posádke ako strážny alebo oporný bod.

Pamiatky na stredovekú Brezovú:

Nehnuteľné archeologické nálezy: Nálezisko na Ostrieži.

Hnuteľné archeologické nálezy: Z náleziska na Ostrieži pochádzajúce predmety, ako napríklad visiaci zámok krabičkového typu, časť kovania pošvy meča, úlomok podkovy, ťažký kovaný hrot strely do mechanickej strelnej zbrane či črepy z keramiky.

Písomné pamiatky: Darovacia listina uhorského kráľa Bela IV. z roku 1262 a darovacia listina vyhotovená pre Serafína datovaná k roku 1262, obsahujú najstaršie doteraz známe písomné zmienky o dedine Brezová.

Matej Kassparowich, na ten čas richtár brezovský

(Brezová v rokoch 1564 – 1709)

Názov tejto state je úryvkom listu zo 4. mája 1634. Brezovský richtár Matej Kassparowich a prísažní dediny list adresovali richtárovi a konšelom „...poctivého mesta Trnavy...“. Uviedli v ňom, že obyvateľ dediny Brezová, istý Pawel Passma (Pašma), našiel v Trnave u tamojšieho mešťana Lukacza svoju manželku Rozinu, ktorá od neho utiekla už pred dvomi rokmi. Pašma, píše sa v liste, napomínal svoju ženu „...manželským spôsobom, aby sa navrátila k nemu, že ju chce prijať a s ňou chce živý byť, ako Pánu Bohu sľúbil a jej pri sobáši...“. Rozina však nechcela. Tak šiel Pašma za trnavským richtárom, ktorý Rozine oznámil, že sa buď vráti k manželovi, alebo pôjde do väzenia. Rozina síce sľúbila, že sa k manželovi vráti, no keď odišli od richtára, utiekla a schovala sa. Pašma sa vrátil na Brezovú bez ženy. Šiel za brezovským richtárom a prísažnými obce. Tí mu vystavili tento list a v ňom trnavského richtára a konšelov prosili, „...jestli by tento Pavel Pašma mohol vo vašom poctivom meste nájsť tú svoju manželku, žeby ste mu ráčili zadosť učiniť...“. Pašma sa opäť vybral do Trnavy, pretože list tam predložil. Príbeh samotný však zostáva otvorený, nevedno, či Rozina zostala v Trnave, alebo sa musela vrátiť k manželovi. Tento list, rozprávajúci o „obyčajnom“ ľudskom príbehu, je navyše najstarším dosiaľ známym dokumentom vydaným správou dediny Brezovej a je na ňom i najstaršia známa pečať Brezovej.

Dočasne spustnutá Brezová sa od svojho (znovu)postavenia v roku 1564 začala rýchlo zaľudňovať. Dochoval sa urbársky súpis Čachtického panstva z roku 1568. Brezová je v ňom pod názvom Brezowa uvedená ako dedina na čele s richtárom Lucasom(Lukášom). Urbár uvádza i mená hláv 23 rodín poddaných. V roku 1598 bolo na Brezovej už 111 domov. Osídlenci prichádzali na Brezovú (a podobne aj do ďalších oblastí Myjavskej pahorkatiny) najmä zo severu Slovenska v rámci tzv. valašskej kolonizácie – viď priezviská obyvateľov Brezovej Brincza, Vallasik, či s valašskou kolonizáciou súvisiace miestne názvy v starom chotári Brezovej, akými sú Valaská, Kýčerky, Pirta, Košariská, Ševcoviech košiare, Kolibniská. V tejto neskorej fáze valašskej kolonizácie bola už etnická príslušnosť osídlencov slovenská a valachmi sa nazývali podľa valašského spôsobu života, vyznačujúceho sa salašníctvom a chovom dobytka. Niekoľko osídlencov prišlo pravdepodobne i z dedín na okolí Brezovej, čomu nasvedčujú ich priezviská – Brwnowzk?, Krainan, Hrussowsky. Prílev osídlencov neskôr zoslabol a počet Brezovčanov sa ďalej zvyšoval hlavne vďaka vysokému populačnému prírastku.

Nedostatočná rozloha úzkej brezovskej doliny viedla k nutnosti hľadať novú pôdu. Kvôli silne členitému charakteru územia ju bolo treba získavať v zalesnených dolinách a svahoch. Klčovaním lesov tam bola vytváraná kopaničiarska pôda a vznikalo kopaničiarske osídlenie. K rozvoju kopaníc prispel tiež fakt, že poddaní za ich držbu odvádzali menšie poplatky, roboty a naturálie než za držbu urbárskych usadlostí. Poddaní museli klčovať les, vykopávať pne a korene stromov a kríkov a získanú pôdu kopať, prekopávať. Orať či kosiť ju bolo možné až neskôr. Pozemky, klčovaním premenené na užitočnú pôdu, dostali od týchto činností názov kopanice. Kopanice ležali v členitom brezovskom chotári aj vo vzdialených a zle prístupných miestach. Cesta na kopanice, ktoré ležali ďalej od dediny, však trvala dlho a ich obhospodarovanie z dediny by bolo ťažké. Preto na takýchto kopaniciach vznikali sezónne obydlia a hospodárske stavby. Neskoršie sa tieto sezónne obydlia stali základom trvalého kopaničiarskeho osídlenia. Obyvatelia kopaníc patrili spravidla medzi želiarov. Kopaničiarska pôda totiž nebola usadlostnou (urbárskou) pôdou, a tak kopaničiari, aj keď držali pôdu (a niektorí i pomerne veľké výmery), neboli sedliakmi, ale len želiarmi. Vytváranie kopaníc bolo dlhodobým, do 1. polovice 19. storočia trvajúcim procesom. Podobne ako v celom podbradliansko-podjavorinskom kraji, aj na území Brezovej počas neho vyrástlo rozptýlené kopaničiarske osídlenie (s výnimkou južnej hornatej časti brezovského chotára patriacej Brezovským Karpatom).

Hlavným predstaviteľom správy dediny Brezovej bol richtár a v jeho činnosti mu pomáhali prísažní. Pravdepodobne niekedy v priebehu posledných desaťročí 17. storočia (z dostupných prameňov nevedno presne kedy) vznikol v Brezovej, rozdelenej medzi viacerých zemepánov, systém viacerých panských richtárov.

V čiastočne dochovanom urbári Čachtického panstva z roku 1628 sa pre Brezovú uvádza, že z mlynov sa zemepánovi poskytuje cenzus (poplatok), služby a vykrmovanie svíň. Viac údajov obsahuje dodatok tohto urbára pochádzajúci z roku 1639. Je v ňom zaznamenané, koľkí (4 – 5 poddaní) sa delili o štvrtinovú usadlosť. Uvádza sa tiež, že pivovar, kostol, fara a škola sú v spoločnom užívaní. Omnoho podrobnejšie informácie sú obsiahnuté v urbári nádasdyovskej časti Čachtického panstva z roku 1661. V tomto urbári sú pre Brezovú zapísané mená a priezviská 148 hláv rodín (24 rodín sedliakov, 44 rodín želiarov, 44 rodín želiarov bez ornej pôdy, 32 rodín želiarov majúcich domy na kopaničiarskych usadlostiach, 4 rodiny mlynárov).

V 17. storočí sa ani Brezová nevyhla udalostiam spojeným s nájazdmi Turkov. Obrana pred Turkami bola podľa všetkého i dôvodom na opevnenie brezovského kostola (dnes Kostol najsv. Trojice na Bradlianskej ulici). Kostol bol opevnený múrom a dodnes dochovanými baštami. Brezovej sa dotkli aj búrlivé udalosti Rákocziho protihabsburského povstania. Podľa rukopisu J. N. J. v roku 1706 kuruci (povstalci) na Brezovej na lúkach Brezovky odzbrojili a zabili 491 cisárskych vojakov.

Charakter poľnohospodárstva Brezovej ovplyvňovali prírodné pomery. Neumožňovali pestovanie obilia v takej miere ako v susednom Považí či Záhorí. Vďaka výdatným pasienkom a lúkam sa však výrazne rozvinul chov statku. Podľa údajov urbára nádasdyovskej časti Čachtického panstva z roku 1661 bolo v Brezovej 118 koní, 56 volov, 428 kráv, 652 oviec a 35 kôz, teda dohromady 1289 kusov statku (bez prasiat, tie neboli v urbári uvedené). Čo sa týka remesiel, v časovom rámci tohoto článku bola Brezová dedinou a jej obyvateľstvo sa živilo najmä poľnohospodárstvom a chovom statku. Remeselníkov nebolo veľa, šlo o bežné, pre potreby domáceho obyvateľstva vyrábajúce remeslá, ako mlynári, ševci, tkáči, mäsiar. V liste z roku 1601 je uvedený obyvateľ Brezovej Juro Plačko Mlynár. V dodatku urbára Čachtického panstva z roku 1639 sú v Brezovej spomenuté štyri funkčné a štyri opustené mlyny. Podľa spomínaného urbára nádasdyovskej časti Čachtického panstva z roku 1661 boli v Brezovej štyria mlynári, štyria tkáči, mäsiar a bližšie neurčený počet ševcov. K veľkému rozvoju remeselnej výroby a vzniku remeselníckych cechov dochádza v Brezovej až po tom, ako v roku 1709 získala postavenie oppida – mestečka. O tom ako sa Brezová stala mestečkom a o jej ďalších osudoch však až nabudúce.

Pamiatky na Brezovú v rokoch 1564 – 1709:

Kultúrna krajina: Dnešná podoba krajiny v okolí Brezovej napriek viacerým zmenám zostáva z veľkej časti výsledkom činnosti generácií obyvateľov, ktorí v priebehu storočí klčovaním lesov získavali polia, pasienky a lúky, najprv v bezprostrednej blízkosti Brezovej, neskoršie v brezovských kopaniciach.

Nehnuteľné pamiatky: Rímsko-katolícky Kostol najsvätejšej Trojice na Bradlianskej ulici a dve bašty, ktoré sú pozostatkom opevnenia tohto kostola.

Hnuteľné pamiatky: Pečať dediny Brezová zachovaná na liste z roku 1634.

Písomné pamiatky: Z najdôležitejších písomných pamiatok možno spomenúť viaceré listy zachované od začiatku 17. storočia a anonymný rukopis s nadpisom J. N. J.popisujúci udalosti z rokov 1654 až 1736.

Navždy konať po dva slobodné verejné výročné jarmoky

(Brezová v rokoch 1709 – 1780)

       „My, Jozef, ...pre spomenutú dedinu Brezová, jej obyvateľov, ako aj poddaných, pre spoločný osoh tak pre obec Brezová, ako aj pre samotnú

Nitriansku stolicu, ako aj pre iné okolité miesta, mestečká a dediny s osobitnou našou láskavosťou láskavo sme povolili a uznali pre týchže

obyvateľov a osadníkov brezovských, aby sa každoročne v spomínanej obci Brezová mohli navždy konať po dva slobodné verejné výročné jarmoky...“ (z privilégia trhového práva pre obyvateľov obce Brezová vydaného cisárom Jozefom I. vo Viedni 10. mája 1709).

     Postavenie oppida získala Brezová v roku 1709 vďaka privilégiu cisára Jozefa I., v ktorom udelil obyvateľom Brezovej právo konať výročné trhy – jarmoky. Latinským termínom oppidum sa označovalo sídlo s čiastočnými mestskými právami. Najvýznamnejším z nich bolo právo usporadúvať pravidelné trhy. Dobovou slovenskou podobou termínu oppidum bol výraz mestečko používaný aj v Brezovej – napríklad v písomnostiach či pečatidle (bližšie o pečatidle viď nasledujúci článok). Počas doby, keď bola Brezová oppidom – mestečkom, vznikali v nej cechy remeselníkov. Mestečko samotné postupne nadobúdalo remeselnícko-roľnícky charakter, jeho kopanice však boli agrárne. Počet obyvateľov stále rástol – pribúdalo ich v mestečku i kopaniciach. Dikálny súpis Nitrianskej stolice z roku 1753 uvádza v Brezovej až 741 hláv rodín. Pre úplnosť dodávam, že neskôr, mimo časového rámca tohto článku, bola kategória mestečiek zrušená a Brezová bola opäť obcou – až do roku 1966, v ktorom získala štatút mesta.

     V rokoch 1730 až 1731 bolo postavené nové sídlo správy mestečka – mestský dom.Dom mal jedno poschodie, stál v Rínku (dnes Námestie generála M. R. Štefánika), na mieste budovy dnešného mestského úradu. Bol zbúraný v auguste 1947 kvôli výstavbe nového obecného domu.V roku 174 predstavitelia Brezovej zadovážili hodiny „...velice potrebné...“. Rozhodli sa, že bude najvhodnejšie umiestniť ich na veži kostola, kde ich po potrebných úpravách nainštalovali v roku 1748. I keď tieto hodiny už neexistujú, na veži Kostola najsv. Trojice zostali po nich ciferníky a v blízkosti ciferníka na južnej strane veže aj letopočet 1748. V správe Brezovej však dochádzalo aj k záporným javom. Na časté zneužívanie funkcií poukazuje písomný podnet proti „...Úradom našim...“ , ktorý napanskú stolicu (zasadnutie zemepanského súdu) konanú v apríli 1756 vo Vrbovom podala „...všetka obec brezovská...“.

      Okrem radostí prežívali obyvatelia Brezovej i starosti a trápenia. A neboli to len časté živelné pohromy, spomenuté prehmaty úradov či hádky o majetky. V rukopise J. N. J. je napríklad spomenuté, že: „...Roku 1736 Tomáša Kravárika, zbojníka a mordára, ktorý svoju vlastnú manželku zastrelil, z uloženej vôle skrz ozbrojencov ustanovených mestečko chytiť dalo a 23. novembra i do rúk vrchnosti stoličnej odovzdalo, ktorý potom v mesiaci decembri odsúdený súc na smrť v Čachticiach, sťatý súc i s odťatím ruky pravej, pochovaný bol od majstra trnavského....“

      Väčšina obyvateľov Brezovej sa živila poľnohospodárstvom a chovom statku. Členitým terénom, podnebím i nízkou úrodnosťou pôdy obmedzované poľnohospodárstvo Brezovej však prestávalo stačiť živiť prudko rastúci počet jej obyvateľov. Brezovčania boli preto nútení siahať po ďalších zdrojoch obživy – sezónnych poľnohospodárskych prácach v úrodnejších oblastiach, furmankách, domáckej a remeselnej výrobe atď. V Notitiach Mateja Bela je zaznamenané, že Brezová: „...má väčší počet obyvateľov, ako môžu uživiť polia, ktorých je nedostatok....“.Kvôli veľkému rozšíreniu chovu statku a tiež aj obchodu s ním sa v Brezovej ako prvé rozvíjali cechy spracovávajúce suroviny získané zo statku: ševcovský, mäsiarsky, súkennícky a garbiarsky. Najstarším z nich bol brezovský ševcovský cech, založený v roku 1709. Ďalšími brezovskými cechmi boli: mäsiarsky cech, založený v roku 1718, a súkennícky cech, podľa historika Antona Špiesza založený v roku 1725. Po oddelení sa od ševcovského cechu vznikol brezovský garbiarsky cech. Pôvodné artikuly cechu sa nezachovali, nevedno teda presne, kedy sa to stalo. V 60-tych rokoch 18. storočia však garbiarsky cech už určite existoval, čo dokladá dokument z roku 1766, ktorý som vyhľadal v bývalom stoličnom archíve Nitrianskej stolice. Celkový prehľad o počtoch remeselníkov poskytuje spomínaný dikálny súpis Nitrianskej stolice z roku 1753. V Brezovej bolo vtedy 206 remeselníkov (bez mlynárov, tí sa uvádzali osobitne). Súpis umožňuje i porovnanie počtu brezovských remeselníkov s ostatnými sídlami stolice. Brezová bola v počte remeselníkov v rámci Nitrianskej stolice na štvrtom mieste! Viac remeselníkov mali vtedy iba Nemecké Pravno – 261, Prievidza – 251, a Nitra – 222. Pamiatky na Brezovú v rokoch 1709 – 1780:

Nehnuteľné pamiatky: Dosiaľ zachovaná podoba veže rímskokatolíckeho Kostola najsvätejšej Trojice na Bradlianskej ulici. Veža túto podobu získala v roku 1748 pri úpravách spojených s inštaláciou hodín (ktoré sa však nezachovali).

Hnuteľné pamiatky: Vnútorné zariadenie v rímskokatolíckom Kostole najsv. Trojice na Bradlianskej ulici, pečatidlo Brezovej z roku 1709, pečate brezovských cechov – ševcovského a mäsiarskeho.

Písomné pamiatky: Z najdôležitejších písomných pamiatok možno spomenúť privilégium trhového práva pre obyvateľov obce Brezová vydané 10. mája 1709 cisárom Jozefom I., viaceré listy, cechové artikuly, rukopis J. N. J. či kroniku Prothocolum Privilegiati oppidi Brezova.

Nehmotné kultúrne dedičstvo: K nehmotnému kultúrnemu dedičstvu Brezovej patria nielen bohatý folklór a tradície, ale napríklad aj miestne názvy. Veľké množstvo miestnych názvov je zaznačené v mape zhotovenej v roku 1767 kvôli hraničným sporom mestečka Brezovej s Dobrovodským panstvom.

Ja, ta len do Peštu alebo do Kečkemétu

(Brezová v rokoch 1780 – 1847)

„...Usilovní obyvatelia mestečka Brezová v Nitrianskej župe, ktoré malo roku 1816 4290 obyvateľov, obchodujú s vypracovanými alebo surovými kožami všetkého druhu. Ich obchod zasahuje nielen najvzdialenejšie oblasti Uhorska, ale aj Moravu. Podnikavých Brezovanov môžete stretnúť skoro na všetkých jarmokoch v Prešporku, Pešti, Kečkeméte, v Segedíne a pod., ale aj v Brne, Olomouci a v Mikulčiciach. Najdlhšie cesty sú pre nich maličkosťou. Keď sa ich spýtate, kde sa chystajú, odpovedia zvyčajne s dávkou akejsi ľahostajnosti: „Ja, ta len do Peštu alebo do Kečkemétu.“ Ich ustavičné cestovanie sa stalo už príslovečné. Hovorí sa, že súdny deň nastane až potom, keď budú všetci Brezovania doma...“ (Ján Čaplovič: Slowaken in Ungarn, uverejnené v časopise Hesperus v rokoch 1818 - 1820).

      V časovom rámci sledovanom touto staťou mala Brezová i naďalej remeselnícko-roľnícky charakter a brezovské kopanice zostávali agrárne. Vďaka dynamicky sa rozvíjajúcemu garbiarskemu cechu sa v prvej polovici 19. storočia Brezová stala jedným z najdôležitejších centier výroby kože na Slovensku. Od polovice 30-tych rokov 19. storočia sa v Brezovej začali šíriť myšlienky slovenského národného hnutia.

       Podľa údajov z rokov 1787 – 1788 bolo v Brezovej 607 domov – 306 v meste a 301 v kopaniciach. S 5 291 obyvateľmi Brezová patrila k štrnástim sídlam Slovenska, ktoré mali na konci 18. storočia viac ako 5 000 obyvateľov, a bola ľudnatejšia ako napríklad Banská Bystrica alebo sídla stolíc Nitra či Trenčín. V roku 1787 sa brezovské kopanice Košariská a Priepasné oddelili od Brezovej a stali sa samostatnou obcou. Obec sa však zadĺžila, preto v roku 1799 deputácia zemepánov i Nitrianskej stolice rozhodla, že prestane byť samostatnou obcou a Košariská i Priepasné pripojila späť k Brezovej. (Košariská a Priepasné sa od Brezovej po druhýkrát osamostatnili až v roku 1926, kedy utvorili obec Košariská-Priepasné, v roku 1957 sa obec Košariská-Priepasné rozdelila na samostatné obce Košariská a Priepasné.) Nárast počtu obyvateľov Brezovej pokračoval aj v 1. polovici 19. storočia. Podľa štatisticko-geografickej publikácie Eleka Fenyésa, vydanej roku 1837, mala Brezová 6 325 obyvateľov – 5 937 evanjelického vyznania, 246 rímskokatolíckeho a 142 židovského. Vidno, že počet obyvateľov bol vtedy vyšší, než je v súčasnosti – v roku 2011 mala Brezová 5 230 obyvateľov. Viaceré sídla na území Slovenska však v 1. polovici 19. storočia rástli výrazne rýchlejším tempom. Preto Brezová, aj keď jej obyvateľov pribúdalo, v poradí najľudnatejších sídiel Slovenska klesala.

     Dobrú možnosť urobiť si predstavu o vzhľade Brezovej v minulosti ponúkajú mapy Brezovej pochádzajúce z tzv. I. vojenského mapovania z roku 1782 a II. vojenského mapovania z roku 1838. Na mape I. mapovania i napriek tomu, že je nepresná, vidno, že už vtedy mala Brezová všetky základné časti, ktoré pretrvali v prakticky nezmenenej rozlohe až do obdobia intenzívnej výstavby po druhej svetovej vojne. Šlo o časti zvané Horný a Dolný konec s Horným a Dolným radom, Rínek, Závodie, Baranec a Dolinu (kvôli schematickosti mapy nie je celkom zrejmé len to, či je na nej zakreslené aj Záhumnie). Mapa II. mapovania z roku 1838 dosahuje takú presnosť, že umožňuje bezproblémové porovnanie so súčasným stavom, z ktorého názorne vidno na koľko, napriek intenzívnej výstavbe, zostala až dodnes zachovaná základná uličná sieť Brezovej. Obe mapy znázorňujú i osídlenie a krajinu v okolí Brezovej. Vidno na nich kopanice, cesty, vodné toky a výmole, farbami sú vyznačené plochy polí, lesov, lúk a pasienkov.

      I v 1. polovici 19. storočia mala Brezová remeselnícko-roľnícky charakter a brezovské kopanice zostávali agrárne. Rovnako ako v predchádzajúcom období bolo v Brezovej málo sedliakov (a boli len v mestečku, nie v kopaniciach). No vďaka tomu, že držali veľa kopaničiarskej pôdy, sa poľnohospodárstvu a chovu statku venovali aj želiari z kopaníc a časť želiarov z mestečka. A role držali a statok chovali i mnohí remeselníci.

      Značná časť obyvateľov Brezovej sa venovala remeslu. Údaje o celkovom počte remeselníkov v Brezovej sa zachovali v daňovom súpise Brezovej z roku 1794. Je v ňom uvedených 415 majstrov, 115 tovarišov a 60 učňov. Remeselníci boli usadení v mestečku, v kopaniciach sa vyskytovali len zriedka. Najviac sa darilo brezovským garbiarom a ich cech pokračoval v raste. V Protocule brezovského garbiarskeho cechu sú k roku 1833 uvedené mená a priezviská 281 majstrov. Brezová sa tak v 1. polovici 19. storočia stala jedným z najdôležitejších centier výroby kože na Slovensku a garbiarstvo jej najvýznamnejším remeslom.

       Predstavu o tom, čo všetko patrilo k usadlosti rodiny živiacej sa garbiarskym remeslom i poľnohospodárstvom a chovom statku, ponúka dokument z roku 1826. Ide o majetkovoprávne vyrovnanie (zvané vtedy rozdil) medzi Alžbetou Potúčkovou, vdovou po Štefanovi Rechtorisovi, jej pastorkom (nevlastným synom) Štefanom Rechtorisom a ostatnými synmi a dcérami z oboch manželstiev. V jednotlivých bodoch dokumentu sa spomínajú nasledujúce časti usadlosti:

„...1. Fundus alebo grunt domový, na ktorom na strane dolnej, stavanie dobré i izby, kuchyňu, komory vrchné i spodné...

2. Pľac na druhej hornej strane, kde komora a maštaľ stojí...

3. ...prázdny pľac hneď za domom, ...studňa...

4. Šopa za domom súca i s ostatným pľacom...

5. Stodola i s pľacom okolo nej celým, spolu i so stromom vysadeným...

6. Lúka ohradená, kde že sa i gátor na seno nachádza...“

V bodoch 7. až 13. je vymenované delenie rolí (na Židovském, v Davčovém, urbárskych rolí) a lúk, v bodoch 14. a 15. dvoch kráv a dvoch koní. Ďalej je rozpísané delenie dlhov, štvrtinového podielu v mlyne, vena, majetkových písomností a delenie nasledujúcich položiek:

..."Miesto v grunte domovom k vyrábaniu koží pripravené...konopnice, kapustnice, ...Polvoz alebo kára, kadečka, mažiar, kotol, pluh, brána a ostatné hnuteľné veci v dome...“

     Od polovice 30-tych rokov 19. storočia sa v Brezovej začali šíriť myšlienky slovenského národného hnutia. Možno konštatovať, že rozširovanie myšlienok slovenského národného hnutia v Brezovej už pred rokom 1848 bolo jednou z príčin, vedúcich k významnému postaveniu Brezovej v udalostiach roku 1848. O týchto udalostiach však až v budúcom článku.

Pamiatky na Brezovú v rokoch 1780 – 1847:

Nehnuteľné pamiatky: veža z roku 1795 zachovaná v evanjelickom kostole na Piešťanskej ulici, dom Martina Šaška na Námestí gen. M. R. Štefánika, č. 6., dom s výškou na Bradlianskej ulici, č. 509.

Hnuteľné pamiatky: organ zhotovený majstrom Martinom Šaškom a kazateľnica v evanjelickom kostole na Piešťanskej ulici, pečať mestečka Brezová s letopočtom 1837, pečať brezovského garbiarskeho cechu s letopočtom 1816, cechová prikrývka brezovského mäsiarskeho cechu s letopočtom 1804.

Písomné pamiatky: Z najdôležitejších písomných pamiatok možno spomenúť kroniku Prothocolum Privilegiati oppidi Brezova či Protocul brezovského garbiarskeho cechu.

Roky 1848 - 49 a Brezová

Národné hnutie

Od polovice 30-tych rokov 19. storočia možno v Brezovej pozorovať začiatok šírenia myšlienok slovenského národného hnutia. Počiatok šírenia národného hnutia v Brezovej je spätý s pôsobením miestneho rodáka Tomáša Hroša počas rokov 1835 až 1840, v ktorých bol brezovským evanjelickým kaplánom. V čase brezovského kaplánstva Hroš podľa vlastných slov: „počal zakladať čitateľský spolok a mal už k tomu cieľu okolo 40 mladíkov, chcejúc tam osvetu a dobré mravy rozširovať. Spolok tento brezovský mal tiež niektoré knihy k čítaniu.“.

O silný rozvoj národného hnutia v Brezovej sa však od roku 1840 najviac zaslúžil Jozef Miloslav Hurban, ktorý bol od júna 1840 do júna 1843 brezovským evanjelickým kaplánom. 10. apríla 1842 Hurban v spolupráci s rektorom brezovskej cirkevnej školy Karolom Sucháčom zriadil Nedeľnú školu brezovskú. Nedeľnú školu navštevovalo za Hurbanovho kaplánstva okolo 60 mužov. V júni 1843 prešiel Hurban z Brezovej do Hlbokého, kde ako evanjelický farár pôsobil až do svojej smrti.

Brezovčan Samuel Jurkovič - učiteľ, notár, národovec a zakladateľ slovenského družstevníctva, založil v roku 1845 v Sobotišti Spolok gazdovský - prvé slovenské úverové družstvo. Začiatkom roku 1846 bol vtedajším brezovským evanjelickým kaplánom Ľudovítom Šulekom a rektorom Karolom Sucháčom založený Spolok gazdovský podľa Jurkovičovho vzoru aj v Brezovej. Je pozoruhodné, že v dobe i v hnutí, v ktorých ešte neexistovala emancipácia žien, viedla jeden z oddielov brezovského spolku gazdovského - oddiel malých dietok - žena, Karolína Pechová.

Rozširovanie myšlienok slovenského národného hnutia v Brezovej už pred rokom 1848 bolo jednou z príčin vedúcich k významnému postaveniu Brezovej v udalostiach roku 1848.

Udalosti jari 1848

V dome Martina Šaška hralo 25. apríla Slovenské národné divadlo nitrianske. Na brezovskom rínku (dnešné Námestie gen. M. R. Štefánika) za účasti 3000 obyvateľov z Brezovej i okolitých obcí 28. apríla 1848 vyhlásil Jozef Miloslav Hurban známe Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej. Požadovali slovenčinu v úradnom styku, slovenské školy, slovenských poslancov na sneme. Na zostavení Žiadostí sa podieľal i Samuel Jurkovič.

Slovenské povstanie a Brezová

V septembri 1848 sa náš kraj stal miestom prvého slovenského povstania. Dobrovoľnícka povstalecká výprava i Slovenská národná rada sa 21. septembra za „hukotu bubnou, s rozvjatimi zástavámi“ (M. Dohnány) presunuli z Myjavy na Brezovú. Dohnány píše „Hlavňí stán sa zaraziu na prjestrannom meskom dome“. Pôsobilo v ňom vojenské velenie povstania na čele s Bedřichom Bloudkom a Františkom Zachom z Moravy a Bernardom Janečkom z Čiech. Slovenská národná rada tu vydávala rozkazy pre okolité obce. Počet mužstva dosiahol 3000 - 4000 ľudí (po víťazstvách z 22. 9. ešte narástol na 6000 ľudí), 22. septembra vybojovali v Brezovej slovenskí dobrovoľníci prvé víťazné bitky povstania.

Priebeh bojov z 22. septembra 1848

Na nariadenie vedúcich predstaviteľov Nitrianskej stolice potlačiť povstanie už v zárodku vypracoval Ľ. Vojnić, veliteľ eskadróny kyrysníkov Wallmoden-Gimborn, plán akcie. Predpokladal koordinovaný postup z troch prístupových ciest vedúcich na Brezovú.

Od Hradišťa pod Vrátnom postupoval s jednotkami Wallmodenovcov Vojnić (asi 250 mužov). V doline Pri Valche sa stretli so strážou povstalcov. Postavenie stráže bolo posilnené zaujímavým spôsobom - zavodnením lúk okolo mlyna Valchy zastavením mlynského potoka. Po príchode slovenského mužstva, vedeného Janečkom a Štefanovičom, prestali Wallmodenovci s bojom a ustúpili smerom na Hradište.

Ďalšou jednotkou, ktorá z Vrboviec postupovala na Brezovú, bola 11. stotina pluku Ceccopierovcov pod velením kapitána Kotulinského (asi 150 mužov). Len čo sa o 8. hod. Ceccopierovci priblížili od Bukovca cez Kršiačky, boli spozorovaní povstaleckými strážami. Tie, nečakajúc na posilu, nedostatočne ozbrojené kosami, cepami, šabľami a len v menšej časti puškami, zaútočili na 11. stotinu práve v miestach mohyly na Prietržskej ceste. Po príchode povstaleckých posíl na čele s Bakowského stotinou sa dala 11. stotina i za ňou postavená garda na ústup smerom k Senici a okolo 9. hod. bol boj ukončený.

Onedlho po tom nastúpil útok i z tretej strany. Od Vrbového postupovala pod velením kapitána Saussayho 8. stotina pluku Ceccopierovcov (100 - 120 mužov). Boli proti nim vyslané dve slovenské stotiny (Štefanovičova a Bakowského) a Ceccopierovci sa v blízkosti kopanice Štefovci bez boja vzdali. Od Vrbového sa proti povstalcom vydali i gardisti na čele s podžupanom Nitrianskej stolice Ocskayom (100 - 120 mužov). Po 15. hod. boli v mieste dnešnej brezovskej priehrady gardisti porazení, ich útek zastavil sa až v Hlohovci.

Slovenskí dobrovoľníci Martin Potúček, Ján Ďurkovič a Ján Vician z Brezovej a Štefan Foška z Košarísk, ktorí padli počas bojov 22. 9. 1848, boli za prejavov Hurbana i Štúra pochovaní na brezovskom cintoríne. Po neúspešnom boji pri Senici 26. septembra a boji u Klasovitých 28. septembra povstalci ustúpili na Moravu a povstaleckú výpravu rozpustili.

Na pamäť prvých víťazných bojov slovenských dobrovoľníkov v Brezovej je 22. september Dňom ozbrojených síl Slovenskej republiky.

Zimná a letná výprava

Bitky slovenského povstania zo septembra 1848 však neboli posledné. V boji proti maďarskej revolúcii pokračovali slovenskí dobrovoľníci na strane cisárskych vojsk tzv. zimnou výpravou 1848-49 a letnou výpravou roku 1849. Na oboch výpravách sa zúčastnili i Brezovčania, sú známe mená iba niektorých z nich (v zimnej výprave Pavel Jurík, v letnej J. Palanský, J. Sluka, J. Rechtoris, J. Jančí a desiatnik Ďuro Krištof). Vodcovia povstania sa často zdržiavali v Brezovej. Hurban býval až do jesene 1849 u Samuela Jurkoviča, Štúr zas istú dobu u Martina Šaška. Brezová sa opäť stala miestom politického diania a vzniklo v nej i viacero dokumentov. Maďarská revolúcia bola v auguste 1849 porazená pri Világosi a slovenský dobrovoľnícky zbor po dočistení Slovenska od drobných záškodníckych jednotiek viedenská vláda v novembri 1849 rozpustila.

I keď udalosti rokov 1848-49 nesplnili všetky vtedajšie slovenské nádeje, budúcnosť ukázala, že sa stali základným kameňom slovenského národného hnutia. A v týchto udalostiach má Brezová nezmazateľné miesto.

Pamiatky Brezovej späté s rokom 1848-49:

Nehnuteľné pamiatky: Námestie generála M. R. Štefánika - centrum udalostí jari i jesene roku 1848; Dom Martina Šaška na Námestí generála M. R. Štefánika č. 6; mohyla na Prietržskej ceste - jednom z miest víťazných bojov, ktoré zviedli 22. septembra 1848 slovenskí dobrovoľníci v Brezovej, Dejinný pamätník od Dušana Jurkoviča - stojí na brezovskom cintoríne v tých miestach, kde boli pochovaní dobrovoľníci padlí 22. septembra 1848.

Hnuteľné pamiatky: napríklad zástava slovenského povstania vyšitá brezovskými dievčatami, či písomnosti vydané „v hlavném ležení slovenském od Národnej Slovenskej Rady. Na Brezovej“.

...Počúvali sme ho jako vzdelanca a ktomu Národovca...

(Brezová v rokoch 1849 – 1914)

Po roku 1848 skončila zemepanská správa Brezovej. V druhej polovici 19. storočia je Brezová klasifikovaná ako tzv. veľká obec. Od roku 1850 bola spravovaná na druhom stupni okresným slúžnovským úradom na Myjave, na prvom stupni obecným úradom na čele s richtárom, podrichtármi a prísažnými. Zastavil sa rast Brezovej a nastal postupný pokles počtu jej obyvateľov, ktorý trval až do vzniku prvej Československej republiky.

Darilo sa evanjelickej cirkvi. Za pôsobenia farára Hroša bola v rokoch 1858 - 1859 postavená nová veľká škola a nový kostol. Bol dostavaný roku 1873 na mieste pôvodného tolerančného kostola. Patrí medzi tri najväčšie evanjelické kostoly na Slovensku. V rokoch 1853 - 1904 nemala rímskokatolícka farnosť na Brezovej farárov, bola spravovaná administrátormi. Po požiari v roku 1872 sa podarilo brezovským katolíkom obnoviť faru i školu. V 60-tych rokoch 19. storočia bol počet príslušníkov židovskej náboženskej obce na Brezovej najvyšši – 340 ľudí.

Poštový úrad mala Brezová od roku 1875, telegrafné spojenie od roku 1878 a železnicu až od roku 1899. Cechy boli vládnym nariadením v roku 1873 formálne zrušené a tak sa i brezovské cechy premenili na spolky, najpčetnejší bol garbiarsky spolok. Garbiarstvu sa medzi rokmi 1860 až 1890 venovalo okolo 300 majstrov, 40 učňov a 40 tovarišov. Celkovo sa remeslom živilo približne 1500 obyvateľov. Na Brezovej vznikli od 70-tych rokov 19. storočia „šarovne“ - továrne na čistenie vlny. Pretože boli v Uhorsku jediné, čistili vlnu nielen od brezovských garbiarov, ale i z iných miest Uhorska. Šarovne boli štyri: Gavorova, spolková, Poláčkova a Bzdúchovcov. Po roku 1890 nastal najmä v dôsledku konkurencie továrenskeho spracovania koží úpadok garbiarskeho remesla a narastalo vysťahovalectvo z Brezovej. Podľa údajov z roku 1893 bolo na Brezovej 5689 obyvateľov (5159 evanjelického vyznania, 270 židovského, 250 rímskokatolíckeho, 10 reformovaných) a v roku 1900 mala 4867 obyvateľov (4422 evanjelického vyznania, 298 rímskokatolíckeho, 147 židovského). Ku klesajúcemu počtu obyvateľov prispelo i vysťahovalectvo. Časť odišla v poslednej tretine 19. storočia na „Dolnú zem“ (Maďarsko). No najviac Brezovčanov odišlo do Ameriky (v rokoch 1893-1908 okolo 1500 ľudí).

Brezová zostala národne uvedomelá i po rokoch 1848/49. Pôsobil tu (ako notár až do preloženia v roku 1857) Samuel Jurkovič, učitelia Karol Sucháč a Karol Veštík. Udalosti rokov 1848/49, i keď nesplnili bezprostredné slovenské nádeje, priniesli určité výsledky. V nasledujúcom období, zvanom po ministrovi vnútra Bachov absolutizmus, sa Viedeň čiastočnou podporou nemaďarských národov snažila udržať na uzde maďarské sily. Takto možno vysvetliť nariadenie viedenskej vlády o používaní národných jazykov pri nižšom úradovaní a na ľudových školách. Za Bachovho absolutizmu sa stala na Slovensku, rovnako ako v celej monarchii, úradnou rečou nemčina. Pri styku úradníkov s ľudom sa však používala slovenčina, či slovakizovaná čeština. Slovenčina alebo čeština sa uvádzala ako hlavný vyučovací jazyk na Slovensku v siedmich gymnáziách a na ďalších štyroch bola výpomocným vyučovacím jazykom. Neznamenalo to zabezpečenie jazykovej rovnoprávnosti Slovákov, no prinieslo dočasnú úľavu od tlaku maďarizácie. I po páde Bachovho absolutizmu splnila Viedeň z požiadaviek formulovaných v známych memorandových žiadostiach z roku 1861 len tie, ktoré mali kultúrny charakter. Povolila založiť Maticu slovenskú a dve slovenské gymnáziá - v Revúcej a v Martine. Neskôr k nim pribudlo tretie v Kláštore pod Znievom (v revúckom gymnáziu študovalo 6 rodákov z Brezovej). Už v rokoch 1874 - 75 však boli slovenské gymnáziá a Matica slovenská zrušené. Karla Viesta, učiteľa revúckeho gymnázia, po jeho zrušení brezovský evanjelický cirkevný zbor vyvolil na miesto učiteľa na Brezovú, kde učil v rokoch 1874 - 76. Neveľké výsledky - ale prispeli k tomu, že slovenský ľud i jeho nepočetná inteligencia mali necelých dvadsať rokov na to, aby mohli nabrať trochu nových síl a prečkali napokon aj obdobie najväčšieho náporu maďarizácie, nasledujúce po premene Rakúskeho cisárstva na duálne Rakúsko-Uhorsko v roku 1867.

Školstvo v Brezovej sa úspešne rozvíjalo. V rokoch 1858 - 1859 bola postavená spomínaná veľká budova evanjelickej ľudovej školy (stojí dodnes, znehodnotená prestavbou na Dom služieb počas komunizmu). Maďarčina sa v nej začala učiť až roku 1876 a brezovská škola bola jednou z mála, ktoré odolali tlaku maďarizácie a vyučovacím jazykom zostala slovenčina. Aj katolícka škola sa roku 1857 dočkala novej budovy, vlastnú školu zriadila i židovská náboženská obec. Brezovčania podporili vznik Matice slovenskej, vyzbierala sa vysoká suma – 5000 zlatých. Medzi rokmi 1866 až 1871 boli z Brezovej členmi Matice slovenskej farár Tomáš Hroš, kaplán Gustáv Pivko, lekár Rudolf Mitták, richtár Ján Danko, notár Samuel Jurenka, organár Martin Šaško, jeho syn Štefan Šaško, Štefan Jurecký, Ján Štefánik, Juraj Jurkovič a Ján Poláček. Viacerí brezovskí národovci spievali v spevokole, ktorý v roku 1873 založil Michal Kútzky a ktorý pod názvom Brezovský cirkevný spevokol existuje dodnes. I zápisnice brezovského obecného zastupiteľstva sa dlho viedli v slovenčine, obrat nastal až po príchode maďaróna notára Odöna Szolnokiho.

Proces národného hnutia, ktorý v Brezovej i podbradlianskom kraji dospel k prvému vyvrcholeniu v udalostiach roku 1848, sa už nedal zastaviť a slovenské národné povedomie tu bolo rozšírené už pred rokom 1918. Napríklad môj prastarý otec Martin Palanský vo svojich pamätiach, spísaných v rokoch 1894 - 1911, spomínal, ako sa koncom šesťdesiatych rokov 19. storočia stretávali v hostinci Samuela Gavoru v Ulici (dnes Ul. Dr. Štefana Osuského):

„Chodievál tam p. Pecho náš Notár človek svedomiti a prikladni a za nim chodela společnost prva na Brezovej, ked on hovorel ani nikdo nešuchel počúvali sme ho jako vzdelanca a ktomu Národovca. Chodeli tam Šaškovja organari... vten čas oživlo Slovensko, prišli prve volby do Snemu, Národnje pjesne sa spjevali...“

O Kútzkeho spevokole uviedol:

„...som sa do takej Spoločnosti dostál kde som sa zas o jednom druhom mohel poučit lebo tam tjež chodeli Šaškovja potom vysoce učeni pan Vjest učbar nekdajši na Revúckem Gimnazium...

Potom... volavali ma aj na slavnosti menovite bol som v Hlubokem ked bola pamjatka pokrestanenja Slovanov. To bolo volačo Slavného Hurbana – už aj tak som znál ze spisov a z|bojov patentalnich potom som ho znál už aj jako unašajuceho Rečníka to bol Ohen ten človek.“

V týchto pomeroch, ktoré vtedy na Slovensku zďaleka neboli samozrejmé, nám vyrástli také osobnosti ako Štefan Fajnor, Milan Rastislav Štefánik, Samuel Štefan Osuský, Štefan Osuský, Tomáš Tvarožek, Ján Papánek a ďalší.

Pamiatky na Brezovú v rokoch 1849-1914:

Nehnuteľné pamiatky: napríklad budova evanjelickej ľudovej školy na Ul. J. M. Hurbana, evanjelický kostol na Piešťanskej ul., budova bývalej železničnej stanice na Staničnej ul. ...

Hnuteľné pamiatky: napríklad fotografie a pohľadnice Brezovej pochádzajúce z doby pred I. svetovou vojnou.

Za národnú slobodu...

(Brezová v rokoch 1914 – 1945)

Prvá svetová vojna v rokoch 1914 až 1918 tvrdo zasiahla aj do životov obyvateľov nášho mesta. V radoch rakúsko-uhorskej armády padlo 71 Brezovčanov. V československých légiách bojovalo za národnú slobodu 31 Brezovčanov, dvaja z nich Juraj Dodrv a Martin Mosný zahynuli v roku 1918.

28. októbra 1918 bola v Prahe vyhlásená Československá republika. Bez vedomosti o pražských udalostiach vyhlásila 30. októbra 1918 slovenská politická reprezentácia Martinskou deklaráciou vôľu rozísť sa s Uhorskom a prihlásiť sa k vznikajúcemu česko-slovenskému štátu. Čo sa vtedy dialo v Brezovej, nám priblížia spomienky Tomáša Tvarožka a Jána Lichnera. Tomáš Tvarožek slúžil ako vojak v Prešporku. Tu sa vo štvrtok 31. októbra nad ránom od priateľa Štefana Krčméryho dozvedel o Martinskej deklarácii. Večer už bol doma v otcovom hostinci a opisoval udalosti pred rastúcim počtom občanov. Druhého dňa na svitaní nasledovalo „bielenie“ maďarských nápisov. Popoludní zvolal brezovský evanjelický farár Ján Lichner poradu „poprednejších občanov“. Dohodli sa na zvolaní verejného ľudového zhromaždenia. Konalo sa v piatok 1. 11. a zvolila sa na ňom 40-členná Národná rada na čele s Jánom Lichnerom.

V nedeľu 3. 11. sa konalo v Brezovej veľké troj-štvortisícové manifestačné zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnilo veľa ľudí z okolia. Na zhromaždení prítomní vyhlásili Československú republiku, prečítali Martinskú deklaráciu a na záver sa uzniesli telegraficky pozdraviť Národnú radu v Turčianskom Sv. Martine. Brezovská Národná rada sa ujala správy obce. Na obranu proti snahám maďarskej vlády o udržanie Slovenska prišlo 400 českých vojakov. Po ukľudnení pomerov prevzal od Národnej rady správu Brezovej obecný výbor zvolený 29. 1. 1919.

V roku 1919 bolo v Brezovej 4398 obyvateľov (4056 evanjelického vyznania, 251 rímskokatolíckeho, 87 židovského, 3 reformovaní). Počet obyvateľov počas I. republiky mierne stúpol. V 1930-om roku, po oddelení Košarísk-Priepasného s 1637-imi obyvateľmi, to bolo 3120 ľudí (2554 evanjelického vyznania, 444 rímskokatolíckeho, 100 židovského, 15 iných vyznaní). V roku 1938 mala Brezová 3188 obyvateľov. Okolo 80 % obyvateľov bolo poľnohospodármi, 10 % živnostníkmi a obchodníkmi a 10 % robotníkmi. Poľnohospodármi boli najmä kopaničiari, no i takmer každý živnostník bol zároveň poľnohospodárom. Počet garbiarov po hospodárskej kríze v rokoch 1920-1923 klesol na 108 majstrov. Vznikli menšie garbiarske podniky, kože sa už začali vyrábať továrenským spôsobom. Okrem nich boli v Brezovej ešte dve šarovne, pradiareň, tkáčovňa, dve tehelne, neskôr pribudla likérka.

Významnou osobnosťou Brezovej bol evanjelický farár Ján Lichner, predseda spomínanej Národnej rady, iniciátor vzniku meštianskej školy. Úspešne sa rozvíjalo brezovské školstvo. 6. januára 1919 bola otvorená prvá meštianska škola na Slovensku s vyučovacím jazykom slovenským. Jej prvým riaditeľom bol Ján Lichner. V rokoch 1932-1934 bola postavená nová budova meštianskej školy. Okrem toho bolo počas I. republiky postavených 5 ľudových škôl na kopaniciach.

Najväčším dielom bolo vybudovanie Mohyly generála Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Podľa projektu Dušana Jurkoviča ju postavili rokoch 1927 – 1928 počas 280-tich pracovných dní. Mohyla o rozmeroch 93 x 62 m svojim umiestnením v krajine i svojim prevedením patrí k vrcholnému štandardu európskej monumentálnej architektonickej tvorby.

17. decembra 1926 povolila vláda rozluku obce na Brezovú a Košariská-Priepasné. Majetkovo a hospodársky bola rozluka prevedená od 1. 1. 1934. Názov obce sa od roku 1928 zmenil z Brezovej na Brezovú pod Bradlom. V priebehu 30-tych rokov 20. storočia zasiahla veľká hospodárska kríza i Československú republiku. V roku 1932 bolo na Brezovej 205 nezamestnaných.

II. svetová vojna priniesla najväčšie utrpenie brezovským Židom. Z Brezovej bolo do koncentračných táborov deportovaných 77 Židov, dospelí, rodiny i deti – 72 z nich zahynulo, čo malo za následok koniec celej jednej skupiny brezovských obyvateľov. Postavenie Brezovej bolo v boji proti fašizmu v priebehu II. svetovej vojny v rámci západného Slovenska výnimočné. Odboj vznikol hneď na začiatku II. sv. vojny. Obyvatelia sa nestotožňovali s totalitným režimom Slovenskej republiky vyhlásenej 14. marca 1939. Najprv pomohli približne osemdesiatim českým vlastencom pri úteku z Protektorátu. Neskôr od 1943-ieho roku pomáhali z koncentračných táborov utekajucim príslušníkom Červenej Armády, i zostreleným spojeneckým letcom, ukrývali židovských spoluobčanov. Faktom je i to, že náš kraj bol jednou z mála oblastí západného Slovenska kde možno po vypuknutí Slovenského národného povstania hovoriť o ozbrojenom povstaní. V Brezovej a okolí pôsobil pod velením Jána Reptu Oddiel Repta, II. Štefánikovej brigády. Partizáni dokázali úspešne pôsobiť až do konca vojny a 7. apríla 1945 v za podpory delostrelectva Červenej armády oslobodili Brezovú. V boji za slobodu bolo umučených alebo padlých v boji 12 občanov.

Pamiatky na Brezovú v rokoch 1914-1945:

Nehnuteľné pamiatky: najväčšou a najvýznamnejšou pamiatkou je národná kultúrna pamiatka Mohyla generála M. R. Štefánika na Bradle, z ďalších pamiatok možno spomenúť Národný dom Štefánikov na Nám. gen. M. R. Štefánika, novú budovu školy na Piešťanskej ul., či viaceré pamätníky a pamätné tabule.

Hnuteľné pamiatky: napríklad pamätné listiny, ktorých pôvodiny boli vložené do základného kameňa na mohylu generála Dr. M. R. Štefánika na Bradle.

                                                                                                                                        Matúš Valihora