Novembrové udalosti v roku 1989 ma zastihli ako štvrtáka na skalickom gymnáziu. 

Vnímali sme postupnú zmenu nálad i prístupu niektorých učiteľov. Zažili sme prvé voľby riaditeľa školy i zmenu učebných osnov v priebehu roka. Z nenávidenej občianskej náuky sa stala obľúbená hodina bez klasifikácie, namiesto povinnej maturity z ruštiny sme mohli maturovať už aj z angličtiny. 

Ako vtedajší rebeli na škole sme dávno tajne počúvali zakázané rádiá Slobodnú Európu a Hlas Ameriky, aj keď nám to rodičia občas vyčítali, aby sme nemali problémy neskôr so štúdiom na vysokej škole.

Najlepšia bola atmosféra v meste, skupina stretávajúcich sa každý večer na námestí, sa postupne rozrastala. Čítali sme si vyhlásenia študentov z Prahy, ktoré nám priniesli bývali gympláci. Všetci boli k sebe milí, tá slušnosť a nenásilnosť bola priam cítiť v ovzduší.

Každé ráno sme niektorí z nás, ktorí chodili na námestia od začiatku, prichádzali do školy už o siedmej, rozdávali ďalším študentom trikolóry na pripnutie na kabát a pozývali ich na večerné pokojné stretnutia. Na štvrtákov, ktorí sme dovtedy chodili do školy presne so zvonením, to bol dosť slušný výkon. 

K presnému 17.novembru´89 mám veľmi milú osobnú spomienku. V ten deň sme imatrikulovali našich prvákov a jedna zo scéniek, ktoré sme hrali, bola aj rozháňanie demonštrácie. No a na konci predstavenia nám bolo oznámené, že sa v pondelok máme hlásiť u riaditeľa školy. Našťastie prišla revolúcia a náš prehrešok sa už neriešil.

Bola to doba, kedy nám hovorili čo si máme obliekať, ako byť učesaný, čo si myslieť, čo hovoriť, aj čím byť. Napriek všetkým negatívám, ktoré dnes vnímame, má sloboda nenahraditeľnú úlohu aj v tom, že ak s niečím nie sme spokojní, môžeme to povedať. 

 Ako perličku na záver spomeniem, že jednou z imatrikulovaných prváčok bola moja partnerka.  

Ak nie ste spokojní s vašimi zástupcami v politike, môžete ich nabudúce vymeniť, prípadne odvolať