Zatiaľ najstaršie známe archeologické nálezy pochádzajú z neolitu – mladšej kamennej doby. Najdôležitejším archeologickým nálezom (oficálne nepotvrdeným iba slovenskou archeologickou obcou) v katastrálnom území Holíča je praveký kultový objekt, v ktorom sa našli opracované kamene – megality, ktorých pravosť potvrdil aj celosvetovo uznávaný odborník na megality Charles Tanguy Le Roux.

Kontinuitu osídlenia dokladajú ďalšie nálezy z bronzovej doby, železnej doby i rímsko-barbarskej doby. V období Veľkej Moravy bolo územie Holíča hospodárskym zázemím centra Veľkomoravskej ríše Valov u Mikulčíc, ktoré sú vzdušnou čiarou vzdialené iba 3,5 kilometra. Na katastrálnom území mesta bolo lokalizovaných niekoľko veľkomoravských osád, zväčša poľnohospodárskeho charakteru, ale boli objavené i stopy po kamenárskej osade, z ktorej vyťažený kameň bol základným stavebným prvkom pre stavbu veľkomoravských kostolov vo Valoch, ale i Velehrade či Starom Meste pri Uherskom Hradišti.

Posledné známe písomné správy o veľkomoravskej ríši pochádzajú z rokov 904 a 906, keď prichádza k jej rozpadu. Predpokladá sa však, že celé desiate storočie ešte fungovala centrálna časť pôvodnej Veľkej Moravy a práve v tomto období sa Holíč stáva nositeľom veľkomoravskej tradície. Územie mesta sa stáva opäť významným strategickým miestom, o ktoré zviedli zápas tri novoformujúce sa stredoeurópske kráľovstva – uhorské, poľské a české. Najúspešnejšími v tomto boji boli Arpádovci a tak je Holíč začlenený medzi významné pohraničné oporné body Uhorska. Mestečko sa začalo rozvíjať okolo kráľovského hradu v polovici 11. storočia. Prvýkrát sa písomne spomína v roku 1205 ako WYWAR. Po tatárskom vpáde roku 1241 začali Arpádovci na novom mieste budovať v Holíči kamenný hrad, pričom využili prírodné danosti miesta v tvare polostrova.

V 13. storočí sa stáva mesto sídlom pohraničného kráľovského komitátu, ktorý zaniká v roku 1296. Jeho nástupcom je hradné panstvo, ktorého veľkosť je doložená v donačnej listine kráľa Žigmunda v roku 1389. Panstvo siahalo na severe až po českú Strážnicu, na východe až po Senicu a na juhu boli súčasťou panstva Studienka a Lakšárska Nová Ves. Západ panstva ohraničovala rieka Morava. V roku 1228 zriadil Ondrej II. v Holíči pohraničnú colnú stanicu.

Mestečko a hrad patrili kráľovi, ktorý ho zapožičiaval rôznym feudálom a tak sa medzi majiteľmi v 14. storočí objavujú Matúš Čák Trenčiansky, či Stibor zo Stiboríc. V roku 1315 o hrad musel bojovať Matúš Čák s českým kráľom Jánom Luxemburským. Českým vojskám sa hrad nepodarilo dobyť, no ovládli ho až po smrti Matúša Čáka v roku 1321. Českému kráľovstvu patrilo toto pohraničné územie až do roku 1332, kedy prišlo na základe dohody kráľov Karola Róberta a Jána Luxemburského k navráteniu hradu i územia patriaceho pod českú správu do uhorských rúk.

Ďalšou významnou časťou tejto kráľovskej dohody bolo otvorenie (znovuoživenie) tzv. Českej cesty – významnej obchodnej spojnice Budína s Prahou v roku 1336. Holíč sa stal na tejto ceste významnou colnou stanicou, kde sa vyberal osemdesiatok z hodnoty prevážaného tovaru. Holíč mal už v tom čase charakter mestečka (v historických prameňoch sa uvádza ako oppidum). V roku 1389 získal Holíč od kráľa Žigmunda Ctibor zo Ctiboríc. Súčasťou tejto donácie boli i privilégia pre obyvateľov mestečka, ktorí boli oslobodení od platenia kráľovských daní a tridsiatku v celom kráľovstve a bolo im povolené konať ročne štyri výročné jarmoky.

Rozvoj mestečka zhatili udalosti v susedných Čechách, keď v roku 1428 Holíč vypálili husiti. Od tých čias bol názov Holíča spájaný s holiskom, ktoré tu po husitoch zostalo. Ich úhlavnému nepriateľovi kráľovi Žigmundovi pripadol Holíč roku 1434.

Na samom konci stredoveku, koncom 15. storočia, sa Holíč dostal do rúk Czoborovcov. Tento šľachtický rod tu sídlil takmer tri storočia. V roku 1736 získala Holíč cisársko-kráľovská rodina Habsburgovcov. Manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský sa usiloval vybudovať z Holíča hospodárske stredisko panstva. Holíč zostal do konfiškácie za Československej republiky r. 1921 vo vlastníctve rodiny Habsburgovcov.

Do kľudného života obyvateľov Holíča zasiahla I. svetová vojna. Nová republika sa na Slovensku ujala moci v Holíči, dňa 6.11.1918 na slávnostnom zhromaždení pri fare kostola Sv. Martina. V roku 1919 bola v zámku otvorená Meštianska škola a v roku 1920 aj Priemyselná učňovská škola.

Rušnejšie do života mesta zasiahla druhá svetová vojna. Holíč sa stal dokonca nakrátko sídlom slovenského prezidenta, ktorý sa ubytoval v Hospodárskej škole. Po druhej svetovej vojne pokračovalo spriemyselňovanie mesta. Pribúdali pracovné príležitosti a umožnili rozvoj bytovej výstavby.

Zdroj: wikipedia