Prvá písomná zmienka o obci a vývoj jej názvu

Listinou Stiborovi zo Stiboríc potvrdil Žigmund Luxemburský majetky patriace k holíčskemu panstvu. Listina z roku 1452 definuje Kátov (KAATHO) ako majetok Pongráca zo Svätého Mikuláša, ktorý holíčske panstvo kúpil v roku 1444 od Gašpara Schlicka. V neskorších písomnostiach sa Kátov uvádza pod menom CATHOU, KATHO, v anabaptistických kronikách sa nazýva GÄTTE, GÄTA, v roku 1773 obec sa volala KATTO, KATOW, v roku 1808 KÁTTÓ, KÁTOW, roku 1863 sa vyskytuje pomenovanie KÁTOV, v roku 1877 – 1913 používali meno KÁTÓ a roku 1920 sa ustálil pre obec názov KÁTOV.

V roku 2002 na druhom ročníku prebehli oslavy 610. výročia prvej písomnej zmienky o obci Kátov. Pri tejto príležitosti sa uskutočnila filatelistická výstava a používala sa aj príležitostná poštová pečiatka.

Dejiny obce

V 13. storočí patril chotár na sútoku rieky Moravy a riečky Chvojnice k územiu Skalice. V roku 1210 túto neobývanú zem daroval Ondrej II. nitrianskemu županovi Tomášovi. Jeho synovia si tento majetok dali potvrdiť listinou z roku 1217, ktorá vymedzovala aj jeho hranice.

Po prvý krát sa obec podľa mena ako Katho spomína v donačnej listine z roku 1392 , ktorou Žigmund Luxemburský potvrdil majetky patriace k holíčskemu hradu poľskému šľachticovi Stiborovi zo Stiboríc. Časť týchto majetkov potom po smrti Žigmunda Luxemburského prešla do rúk kráľa Albrechta Habsburského, ktorý ich daroval v roku 1438 Schlickovcom. V listine z roku 1452 sa pod menom Kaatho spomína ako majetok Pongráca zo Svätého Mikuláša, ktorý ho v roku 1444 kúpil od Gašpara Schlicka. Kátov patril do majetku hradu Holíč, ktorý sa koncom 15. storočia dostal do vlastníctva Czoborovcov. V nasledujúcom storočí pribudli k nim noví majitelia Bakičovci, Révayovci a Baršonovci. Roku 1550 sa spomína v Kátove mýto, ktoré pri deľbe panstva v roku 1554 zostalo v spoločnom užívaní majiteľov. Svoje čiastky v Kátove dávali niekedy majitelia do zálohu, do daru za pomoc, alebo predávali. Majetkové pomery sa tým komplikovali a často dochádzalo k sporom medzi spolumajiteľmi panstva.

V roku 1554 Czoborovci darovali Vincentovi Baloghovi za pomoc proti Bakičovcom dom v Kátove a oslobodili ho od poddanských povinností. Anna Bakičová v roku 1597 žalovala Blažeja Baršona, že v roku 1554 zabral usadlosť v Kátove, z ktorej jej patrila polovica, a nevrátil jej ju. V lete 1574 poddaného Anny Bakičovej, ktorého pristihli pri krádeži rýb na majetku Jána Baršona, poviazali železnou reťazou a zavreli v dome Baršonovho kátovského richrára Šimona Zythasa. Ozbrojení Révayovi ľudia prepadli richtárov dom, vylomili bránu a dvere a uniesli väzňa. Roku 1591 Vavrinec Révay žaloval Skaličanov, že dali chytiť jeho kátovského poddaného Juraja Janičkovicha alias Prachara, keď bol v mokrohájskej krčme, priviedli ho poviazaného do Skalice a držia ho vo väzení. V roku 1547 sa usadili na panstve Bakičovcov v Kátove novokrstenci (anabaptisti, habáni). Habánsky dvor sa udržal v Kátove dlhé roky a slúžil ako nemocnica. Kátovskí novokrstenci mali svojho duchovného správcu.

Vojnové nepokoje v 16. a 17. storočí zasiahli aj Kátov. Výslovne sa spomína, že niekoľkí cisárski jazdci prepadli 15. augusta 1627 habánsky dom a spustošili ho. V roku 1715 mala obec 8 poddanských a 8 želiarskych usadlostí.

 Zadĺžené holíčske panstvo prevzal do majetku František Lotrinský, manžel Márie Terézie, a tak sa Kátov v roku 1749 dostal do majetku cisárskej rodiny Habsburgovcov.  V obci stálo v roku 1828  64 domov, v ktorých bývalo  442 obyvateľov. Z hľadiska konfesionálneho sa   v roku 1816  275 obyvateľov  hlásilo ku  katolíkom, 74 k evanjelikov a. v. , 12 ku kalvínom a 10  k židom. Kátov bol filiálkou holíčskej farnosti a po rozšírení reformácie  tu mala filiálku aj holíčska evanjelická, a. v. cirkev. Z roku 1832 sa zachovalo potvrdenie obce v tomto znení: Nižej podpísaní obci Kattowskej úrade s prítomným písmem vyznávame, že Tomáš Daniel a Paul Daniel Cigane od cholery nemoci pominutého roku panujúcej sa v našej osadje pri Janovi Sarközy zdržovali až do jarného času, a odkud by svuj originál mjeli žádnej vedomosti nemoci, ale pokud sa u nás zdržovali, že sa statečne chovali. Sig. Katow 9a Junii 1832. Richtár Juraj Hassil,Starší Ján Vileta.

V roku 1848 po zrušení poddanstva prešla pôda do dedičného vlastníctva roľníkov, no  pomery v chotári obce boli usporiadané až komasáciou v roku 1868. Vymedzila sa pôda patriaca k dominikálu a rustikálu. Pôdu v spoločnom bezpodielovom vlastníctve bývalých urbarialistov spravoval urbársky spolok. V roku 1885 sa začala stavať železničná trať Kúty – Skalica, ktorá prechádzala aj kátovským chotárom, no zastávku tu nezriadili, a tak museli obyvatelia obce chodiť na vlak do Holíča alebo do Skalice.

Obec postihlo  v tomto období viacero živelných pohrôm. 11. novembra  1862 vyhorela, koncom 19. storočia sa spomína niekoľko veľkých povodní. Na  Nový rok 1879 prišla veľká voda,  povodeň stíhala povodeň až do konca júla. Dovedna ich bolo 14, dokonca  podľa zápisu súčasníka  „v lese pretrhla skalický breh“. V kostolnej knihe fundácií čítame zápis:  „1885 Roku 4. júliusa všecko potlúklo na trnovsku a holíčsku, na kopčansku. Tolko padlo krúp, až ešte na druhí deň ich bilo velice moc na zemi. Kor nic im neostalo obila ani sadiva a velice velika povodeň z teho bila až nekomu zebrala grunti.“ Následne v roku 1902 tok Chvojnice roztrhol hrádzu, veľké prúdy vody sa valili na chotár a obec. Aj v roku 1906 voda pretrhla hrádzu a brala všetko, čo jej prišlo do cesty. V roku 1908 sa vyliala Chvojnica aj Morava a kronikár spomína, že obec sedela vo vode ako kačica.

Od polovice 19. storočia patril Kátov k Obvodnému notárskemu úradu vo Vrádišti. Obecné zastupiteľstvo malo spolu s notárom v roku 1936 šestnásť členov. Obec držala obecného sluhu (kičbíra), ktorý bol zároveň aj doručovateľom, nočným strážnikom, zvonárom a hrobárom, bubeníkom a pastierom obecných býkov. Okrem toho zamestnávala aj poľného hájnika (hotara), ktorý bol zároveň v urbárskom lese krátky čas hájnik a aj prievozník.

V období ČSR sa utvorili v obci politické strany, spolky a združenia. Už 10. 10. 1919 vznikla a bola zaregistrovaná na notárskom úrade Republikánska strana maloroľnícka ( takzvaní agrárnici ), ktorej predsedom bol Ján Irša, jednateľom Michal Špaček starší a pokladníkom Michal Špaček mladší. V roku 1921 založili v Kátove robotníci pracujúci v Hodoníne za pomoci aktivistu Tomáša Kútneho z Hodonína miestnu bunku KSČ, ktorú viedol Pavol David (redaktor michalovskej Pravdy). Ďalšími členmi výboru boli: Ján David, Rudolf David, Florián Žák, Ignác Nemčovský. Počas veľkej hospodárskej krízy (1929-33) sa vytvoril akčný výbor nezamestnaných a žiadal, aby obec konala núdzové práce a dávala podpory v nezamestnanosti. Následne boli v 30. rokoch vyhlásené práce na regulácii rieky Moravy a úprave ciest. V Kátove pôsobil aj divadelný ochotnícky spolok, ktorý patril medzi naváženejšie divadelné spolky v okolí.

V roku 1926 sa spomína rybársky spolok, v roku 1927 založili Dobrovoľný hasičský zbor v Kátove, utvorilo sa mláťacie a mlierárské družstvo. Ku koncu vojny v roku 1944 bola obec elektrifikovaná.

V medzivojnovom období ( 1918 – 1938 ) tu mala 15-členná rodina Weissovcov jeden obchod so zmiešaným tovarom a hostinec v dome v centre obce, v ktorom okrem toho boli ešte sklady tovaru, pivnice, veľká sála s galériou , kolkáreň a 7 obytných miestností. Pred domom bola kvetinová predzáhradka a za ním záhrada vysadená vínnou révou. Už v roku 1938 časť domu predali, po deportácii v roku 1942 prešiel zvyšok objektu do správy obce. Ďalší hostinec so sálou prevádzkovala rodina Kotvanovcov. V majetku obce bola aj obecná váha a pastierňa, ľudovo nazývaná pastúški. Za dedinou v lokalite Hliníky bola rómska osada, kde žili rodiny Danielovcov a Korčákovcov. Obec mala pri sčítaní obyvateľov k 31. 12. 1938 569 obyvateľov, z toho 566 slovenskej, 2 českej, 1 nemeckej národnosti, 453 katolíkov, 114 evanjelikov a. v., 2 židov, 121 domov a 140 bytov.

Postupujúci front v roku 1945 zasiahol aj Kátov. Nemeckí vojaci pri ústupe prišli do obce, ale 11. apríla ustúpili pred predvojom Sovietskej armády a ukryli sa v okolitých lesoch, odkiaľ ostreľovali obec. Dňa 12. apríla prišla kolóna sovietskych kaťuší, ktorá prinútila Nemcov ustúpiť. Počas bojov padlo 12 sovietskych vojakov.

Po skončení vojny v roku 1945 vybudovali najskôr vlakovú zastávku v Kátove, aby sa zlepšilo dopravné spojenie a umožnilo dochádzanie žiakov do škôl a robotníkom do okolitých miest. Po voľbách v roku 1946 sa predsedom MNV stal Štefan Nejedlík, po voľbách v roku 1948 ho vystriedal Ján Špaček. Jednotlivo hospodáriaci roľníci obrábali 764 katastrálnych jutár ornej pôdy, 329 k.j. lúk, 62 k. j. lesov. Zásobovanie obyvateľov zabezpečoval jeden obchod so zmiešaným tovarom a hostinec. V roku 1949 otvoril Jozef Kotvan nový hostinec s dvoma veľkými sálami.

V súvislosti s kolektivizáciou poľnohospodárskej pôdy založili v Kátove v roku 1952 menšinové Jednotné roľnícke družstvo s 28 členmi, ktoré v roku 1953 postavilo kravín, hydináreň, sušiareň na kukuricu a nakúpilo poľnohospodárske stroje. Postupne vybudovali matečník pre plemenný chov ošípaných a sýpku (1955), neskôr družstevnú koniareň (1956). V roku 1957 prvýkrát zberalo úrodu obilnín pomocou kombajnov.

V roku 1960 hospodárilo JRD už na 321 ha pôdy, z toho 237 ornej, pričom malo 92 členov a jedného zamestnanca. Za predsedu si zvolili Teofila Holúska. Družstvo pestovalo pšenicu, raž, jačmeň , repku olejnú, mak, jarné miešanky, ďatelinu, kukuricu, zemiaky, kŕmnu a cukrovú repu, cibuľu, cesnak, mrkvu a uhorky.

V päťdesiatych rokoch dala obec upraviť cesty, kanále na odtok vody a nákladom 212 000 korún postavila most cez Jazero. V časti Hliníky vyčistili vodnú nádrž, spevnili jej brehy a vybudovali takto rezervoár vody pre potreby hasičského spolku ( 1958 ). V roku 1957 bola zbúraná obecná váha a tzv. jatka a vybudované garáže požiarnej zbrojnice. Zásobovanie obyvateľstva riešila obec zriadením samoobsluhy ( 1959 ) a neskôr v roku 1961 aj ambulantný predaj mäsa a mäsových výrobkov v časti bývalej židovskej usadlosti. Keďže počet domov od roku 1932 vzrástol v roku 1959 z 83 až na 180, bolo potrebné pristúpiť k ich prečíslovaniu. Zvýšená zamestnanosť žien si vyžiadal zriadenie materskej školy (1951).

V roku 1956 riaditeľ miestnej školy Maliniak vymohol štátnu dotáciu 5 000 korún, zapožičal ďalších 2 000 korún, zakúpil premietací prístroj a zriadil v obci kino, kde premietal zábavné i náučné filmy pravidelne raz za týždeň v nedeľu a nepravidelne 2 až 3 – krát v týždni. Okrem toho navštevovalo obec aj putovné kino.

Ani v tomto období sa nevyhla obec živelným pohromám. V roku 1957 zachvátil obec požiar, ktorému padlo za obeť 6 stodôl majiteľov P. Výletu /Kvaltína/, P. Rybára, Š. Vašečku , P. Nejedlíka, J. Dvorského, T. Holúska. 20 a 21. marca 1958 sa Kátovom prenala fujavica, ktorá zanechala polmetrovú súvislú snehovú pokrývku a miestami až päťmetrové záveje, pričom mrazy dosahovali hodnoty – 10 až – 16 stupňov celzia. 21. apríla 1958 osemstupňové mrazy zničili ovocné stromy.

Počet obyvateľov obce postupne až do roku 1961 rástol. Sčítaním obyvateľstva sa zistilo, že v Kátove žije 649 obyvateľov v 132 domoch. Nové domy a adaptáciu starších si obyvatelia zabezpečovali svojpomocne v rámci susedskej výpomoci. a tak vznikla nová ulica. Upravili priestory pred domami a vybudovali chodníky. Zvýšená zamestnanosť v 50. rokoch si vyžiadala otvorenie pravidelnej autobusovej linky na trase Skalica – Holíč cez Kátov. Autobusy začali pravidelne premávať 22. januára 1962. Pri tejto príležitosti boli spevnené aj prístupové cesty a vybudované bezprašné cesty v intraviláne obce.

V 60. rokoch 20. storočia sa obec sústredila na zlepšenie hygieny prostredia a ochranu pred povodňami. Keďže pred reguláciou rieky Moravy v roku 1935 bolo Jazero struhou spojené s riekou, dochádzalo v ňom k prúdeniu vody. Tento proces sa potom zastavil a voda v jazere so zbytkami tiel rastlín zahnívala. Stávala sa tak miestom množenia komárov a hmyzu. V roku 1965 sa započala regulácia Jazera a v roku 1966 regulácia riečky Chvojnice v úseku kátovského chotára, o rok neskôr generálna úprava nádrže odpadových vôd, ľudovo nazývanej Černé more. Ešte v tom roku nastala ekologická havária na rieke Morave, keď sa do vody dostali cukrovarnícke splašky a spôsobili škodu na rybách za 700 tisíc korún.

Investície použila obec v tomto čase aj na rekonštrukciu elektrického vedenia a miestneho rozhlasu. V rámci vyhlasovaných celoštátnych alebo okresných akcií na skrášľovaní obcí dala obec zbúrať bývalú obecnú pastierňu a židovskú usadloť. V roku 1968 pristúpili veriaci kátovskej filiálky rímsko – katolíckej farnosti ku generálnej oprave kostola.

V 60. rokoch 20. storočia postavilo JRD nové kancelárie a upravilo cesty v priestoroch hospodárskeho dvora. Dňa 1. mája 1967 otvorilo novú budovu s kancelárskymi priestormi, sociálnymi zariadeniami, jedálňou a klubovými miestnosťami. Postupne vybudovali garáže a dielne. Družstvo organizovalo družstevnú školu práce a poriadalo poznávacie a náučné zájazdy v rámci vtedajšieho Československa, ale aj do zahraničia.

Z hľadiska živelných pohrôm bol najhorší rok 1965. Už 2. marca postihla obec víchrica . Vietor rýchlosťou 150 km za hodinu bral hlinu a piesok z okolitých polí a zaniesol všetky jarky, priekopy, cestu a železničnú trať. Na jar a jeseň utrpelo celé Pomoravie veľkými záplavami spôsobenými jarnými a letnými dažďami. V roku 1969 sa nad Kátovom prehnala veterná smršť a spôsobila veľké škody na elektrickom vedení a stromoch. 27. mája 1965 sa medzi Kátovom a Skalicou zrazil vlak s nákladným autom, pričom jeden vagón sa vykoľajil. Pri nešťastí bolo 23 zranených, z toho 7 ťažko, medzi nimi aj jeden obyvateľ Kátova. V roku 1966 zasiahla obyvateľstvo tunajšej obce veľká chrípková epidémia, ktorej podľahli 2 občania.

V 70. rokoch 20. storočia počas reorganizácie matričných obvodov bol Kátov vyňatý z matričného obvodu Vrádište a pridelený do matričného obvodu Holíč. V tomto období prebiehala súťažná akcia Víťazná cesta, v rámci ktorej sa obyvatelia a spoločenské organizácie sústredili na skrášľovanie a zlepšovanie životného prostredia a zber druhotných surovín. Miestni záhradkári a ovocinári založili v chotári obce v časti Staré rúbaňice, nazývanej aj Baráki na ploche viac ako 6 ha záhradkársku osadu a obec zlikvidovala rómsku osadu v Hliníkoch ( 1972). Z investičných stavieb sa sústredila na stavbu domu smútku a úpravu cintorína ( 1974– 1976, projektoval Ladislav Guček).

V roku 1974 v rámci integrácie poľnohospodárskych družstiev bolo JRD Kátov s platnosťou od 1. 1. 1975 pričlenené k JRD Skalica a Mokrý Háj. 30. augusta 1975 bola zrušená v obci aj škola a celá budova bola adaptovaná pre potreby materskej školy.

V ďalšom období pred rokom 1989 bola ukončená výstavba plynovodu a vodovodu, na ktoré boli napojené verejné budovy a jednotlivé domácnosti. S výstavbou kanalizácie sa začalo v roku 1997. Ukončená bola v roku 2000. Tieto veľké investičné akcie smerovali hlavne k zlepšeniu životného prostredia a kvality života obyvateľov obce, čo sa prejavilo aj na prírastku obyvateľov, ktorý za desaťročie (1991 – 2001) predstavuje 66 obyvateľov, z čoho podstatnú časť tvoria ľudia v produktívnom veku. Časť prírastku tvoria obyvatelia Holíča a Skalice, ktorí tu zakúpili a zadaptovali staršie domy a z dôvodu výhodnej polohy a dobrého životného prostredia chráneného pred vplyvmi hlavných komunikácií sa tu trvalo usadili.

Po roku 1989 sa začali v obci rozvíjať aj súkromné podnikateľské aktivity. Zásobovanie obyvateľov potravinami a bežným spotrebným tovarom zabezpečuje Jednota SD Senica. Pohostinstvo patrí firme MIKA, ktorá má v obci aj sklad ovocia a zeleniny, firma NOBL Ladislava Gučka vyrába nábytok, STAVOIMPEX Jána Skalu sa zaoberá predajom stavebného materiálu, v oblasti živočíšnej výroby podniká Imrich Chrenka, ktorý chová aj exotické pštrosy.

Aj v poslednom období zaznamenal Kátov povodeň, keď sa v roku 1997 rozvodnila v dôsledku dlhotrvajúcich dažďov Morava i Chvojnica, dokonca musela byť vyhlásená aj evakuácia obyvateľstva do Skalice. Pretrhnutím hrádze na moravskej strane rieky Moravy sa však hladina znížila a nedošlo k zaplaveniu chotára a obce, stúpnutá podzemná voda zaplavila len záhradkársku osadu a časť poľnohospodárskej pôdy a lúk.

Zdroj: Obec Kátov