Najstaršie obdobie

Doterajší archeologický výskum na Záhorí potvrdil kontinuitné osídlenie v celom priebehu historického vývoja, za čo tento kút zeme vďačí geografickej polohe a prírodným podmienkam tohto regiónu. Účinkom dvoch faktorov – vody a vetra, usádzali sa masy piesku na miestach relatívne chránených a vznikali tak rozsahom i výškou rozdielne planiny, nazývané dunami, či presypmi. Duny sa v minulosti dvíhali ako ostrovy zo širokého údolia, trvale zaliateho vodou, tvoriacou rozsiahle bariny. Usadené piesky zatarasovali odtokový profil a nútili rieku Moravu hľadať si vedľajšie korytá, ktorých stopy sa dajú zistiť ešte i dnes. Tak sa vytvoril veľký počet ostrovov poskytujúcich bezpečné miesta pre osídlenie prvým obyvateľom. Rieka Morava bola už od čias pravekých lovcov mamutov otvorená pre všetky migračné prúdy smerujúce z juhu na sever i zo severu na juh. Bola tu skutočná „brána národov“. Slovania neprichádzali do pustých a vyľudnených krajín. Archeológia dokazuje prítomnosť jednoduchého roľníckeho ľudu kmeňov Markomanov, Kvádov a Vandalov. Ešte pred expanziou Slovanov prešli územím južnej Moravy a juhozápadného Slovenska časti kmeňov Gótov a Longobardov, ale nezanechali po sebe významnejšej stopy.

Obdobie Veľkej Moravy

Kopčany sa v období veľkomoravskom podieľali na rušnom živote veľkomoravského centra na Valoch, ktorého jadro bolo vzdialené do 1,5 km od roľnícko – pastierskych osád nachádzajúcich sa v dnešnom chotári obce. Tak mohutné veľkomoravské centrum ako boli Valy by bolo nepredstaviteľné bez závislého roľníckeho obyvateľstva, ktorého osady obklopovali Valy na rozlohe asi štyridsať štvorcových kilometrov. Na ceste od komplexu hradného centra – Valov, smerom k Holíču sa nachádzal celý rad drobných poľnohospodárskych i remeselníckych osád s pohrebiskami umiestnenými na pieskových pahorkoch. Z hľadiska súčasného archeologického výskumu vyplýva, že Valy boli bližšie ku Kopčanom ako k dnešným Mikulčiciam, že jediná „otvorená brána“ viedla z hradiska na východ, t.j. Valy boli prístupnejšie z Kopčian a to viacerými cestami, a teda mohli dostať prediktát kopčiansko-mikulčické, ak nie kopčianske Valy (Štefan Janšák). „Hlavné rameno rieky Moravy tieklo od veľkomoravského opevneného mesta tri aj štvrť kilomentra na západ, pod piesčitou terasou, na ktorej sú rozložené dnešné obce Lužice, Mikulčice a Moravská Nová Ves. Z toho vyplýva, že mesto na Valoch ležalo na jej ľavom brehu... opevnené mesto na Valoch gravitovalo zemepisne i hospodársky k dnešnému územiu Slovenska... podrobným výskumom sa ukázalo, že na čiare Valy – dnešná obec Mikulčice niet ani jednej osady z obdobia veľkomoravského, čiže v tých časoch bol tam tri a pol kilometra široký močiar“ (Š. Janšák – Brány do dávnoveku).

Pohľad na známu Komenského mapu z r. 1632 potvrdzuje jednak existenciu močiara i fakt, že Valy ležali medzi ramenami rieky Moravy. Rovnako možno vidieť ako pravé rameno rieky Moravy bolo regulované spojením s dnešnom Kyjovkou a to na mape z r. 1870. Dnešná obec Kopčany leží medzi dvoma starými veľkomoravskými sídliskami, ktoré po prvý raz zameral a opísal v roku 1929 Štefan Janšák. Prvé sídlisko bolo objavené pri dnešnej ceste z Kopčian do Moravskej Novej Vsi, kde stál donedávna hostinec aj s priľahlými budovami. Skladalo sa z dvoch častí, a to z ostrova I a ostrova II, ktoré vyčnievali z inundačného územia. Sídlisko „Na segeti“ ležalo 1-2 m nad najvyššou hladinou vody. V súčasnej dobe je ďalší výskum neuskutočniteľný v dôsledku zásadnej zmeny reliéfu tohto areálu, zrušením prievozu a postavením hrádze regulovanej rieky Moravy. Druhé významné sídlisko bolo zistené pri náhodnom objave kostí na západnom svahu duny pri Kačenárni. Vo vykopaných sondách sa tu našlo celkom 61 kostrových hrobov. V porovnaní s nálezom iných lokalít sú objavené pamiatky skromné – 1 kopia, 3 sekery, ostrohy, nože, strieborný gombík, náhrdelník zo sklených perál, črepy nádob, zvyšky drevených vedierok. Možno predpokladať, že v tejto lokalite boli pochovaní príslušníci nižšej spoločenskej vrstvy veľkomoravskej spoločnosti.

Kopčany po páde Veľkej Moravy

V 11. storočí sa územie Slovenska stáva nárazníkom mocenských ambícií štyroch novoformujúcich sa štátov, keď sa nakoniec stáva korisťou Arpádovskej dynastie. Nová geopolitická situácia uvrhla Záhorie do poloho hraničného, nárazníkového územia. V blízkosti Kopčian v 11. storočí vyrástli dva kráľovské hrady. Táto hranica bola nestála a územie pri rieke Morave prechádzalo z jedných rúk do druhých až do pol. 14. storočia, kedy sa situácia ustálila. Pre osud Kopčian je rozhodujúci moment, kedy uhorská kráľovná Konštancia, manželka Přemysla Otakara I., dostala koncom 12. storočia od otca Belu III., uhorského kráľa, venom celú trnavskú oblasť, rozprestierajúcu sa medzi Karpatami a Váhom a k tomu od manžela získala dolné Pomoravie, takže vlastnila celé územie medzi Trnavou a dolným tokom rieky Moravy. Konštancia vyvinula veľké úsilie pri osídlovaní územia na pravom brehu rieky Moravy, a to od Strážnice na juh až po dnešné moravsko – rakúske hranice /Pulkavova kronika/. Vystavala a obnovila nové hrady – Hodonín, Břeclav a i. Rovnako kolonizovala i svoje rodové územie na ľavom brehu rieky Moravy. Zavádzala pokrokové skúsenosti hospodárstva. V 20-30. rokoch 13. storočia dala upraviť cestu z Moravy cez Holíč, Jablonicu na Trnavu. Rieku Moravu táto cesta pretínala brodom a prievozom práve pri Kopčanoch, ktorý si udržal svoje významné postavenie až do 16. storočia, kedy bol obnovený prastarý prievoz pri Kátove. História Kopčian je v tejto dobe úzko spätá s osudmi Holíča. Za kráľa Žigmunda od roku 1390 patril Holíč s priľahlými obcami Ctiborovi zo Ctiboríc. Rok 1392 je dátum prvej zmienky o existencii stredovekých Kopčian.

Kopčany ako súčasť holíčsko – šaštínskeho panstva

Prvý záznam z r. 1392 pochádza zo súpisu fár šaštínskeho archidiakonátu a hovorí už o dvore Kopchan patriacemu do panstva holíčskeho hradu. V dokumente sa uvádza i údaj o existencii fary, čo by nespochybňovalo domienku aj o existencii kostola, ako i o legislatívnom usporiadaní obce. Koncom 13. storočia máme doloženú poslednú písomnú správu o existencii holíčskeho pohraničného komitátu (1296). Na jeho troskách sa v priebehu 14. storočia začalo formovať samostatné holíčske panstvo, do ktorého sa dostala i novoformujúca sa kopčianska osada. Od roku 1390 bol majiteľom tohto panstava Ctibor zo Ctiboríc. Po vymretí Ctiborovcov (1434) sa dostalo panstvo do rúk uhorského kráľa Žigmunda. Po jeho smrti získal holíčske panstvo od Albrechta II. bývalý kráľovský kancelár Gašpar Schlik, avšak už o desať rokov ho Schlik odstúpil Pongrácovi, ktorému v roku 1454 potvrdil túto držbu uhorský kráľ Ladislav Pohrobok. V roku 1489 sa holíčske panstvo dostáva záložným právom do rúk šlachtickej rodiny Czoborovcov. V 16. až 18. storočí boli spolumajiteľmi holíčskeho panstva šlachtické rody Révaiovcov a Bakičovcov. Aj keď boli tieto rody vzájomne prepojené rodinnými zväzkami, často dochádzalo k vzájomným nezhodám v držbe majetkov. Najväčšie nezhody medzi zemepánmi vznikali pre neopodstatnené a svojvoľné zaberanie pôdy. Za deľby majetkov roku 1554 darovali Czoborovci polovicu mlyna v Kopčanoch Blažejovi Baršonovi. V najstaršej kronike Kopčian, písanej Fridrichom Suchým sa uvádza listina „Arnales“, ktorou sa udeľuje šlachtictvo Valentinovi Vajay do Vaga (Vaya) za zásluhy a oddanosť. datované je v Prahe 12. marca 1598 s podpisom Rudolfa II. Ptomkovia Valéntina Vajay sa snažili získať dedičné právo na šlachtický titul. Ústna legenda tvrdí, že z odnože rodiny Vajay pochádzala Margita panna, ktorá pozemky Hrúdy darovala rímskokatolíckej cirkvi a utvorila tak základinu kaplnky, dala ju renovovať, odkiaľ sa odvodzuje pomenovanie tohoto kostolíka. Dokument o vykúpení je datovaný v Holíči 27. marca 1693.

Majetkovo – právne pomery a s tým súvisiaci počet obyvateľov v 16. storočí v obci Kopčany sú zložité a niet dostatok dostupných dokumentov, ktoré by nám umožňovali ich rekonštrukciu. Roku 1532 boli Kopčany majetkom Gašpara Czobora a mali: 9 platiacich port, 1 chudobnú, 1 opustenú, 1 majer, ktorý sa rátal za jednu neplatiacu portu, 1 portu chudobného richtára – dovedna 13. Osobitným prameňom poznania sa stáva súpis majetku rodu Czobor z roku 1554. Vlastníctvo jednotlivých usadlostí bolo v roku 1554 rozdelené medzi šiestich majiteľov – rodu Czoborovcov, Margite Bakičovej, Angeline Bakičovej, Pavlovi Bakičovi, Anne Bakičovej a Michalovi Bakičovi. V 16. storočí sa stávajú Kopčany domovom migrujúcich Habánov z Moravy na západné Slovensko, ktorí si tu vytvorili habánsky dvor. Na začiatku 17. storočia sú už Kopčany obec strednej veľkosti s kostolom, tak ako sú topograficky vyznačené na známej Komenského mape z roku 1628. V roku 1752 žije v Kopčanoch už 140 rodín.

Czoborovci boli majiteľmi panstva až do vlády Márie Terézie, keď ho v roku 1736 pre kráľovskú rodinu získal manžel Márie Terézie František Lotrinský. Prítomnosť cisárskej-kráľovského rodu mala priaznivý vplyv na hospodársky rozvoj Kopčian. Habsburgovci zreorganizovali poľnohospodársku a živočíšnu výrobu podľa rakúskych vzorov a premenila tak feudálny veľkostatok na skutočný poľnohospodársky podnik s kapitalistickými prvkami hospodárenia a organizácie práce. Koncom 40. rokov 18. storočia dal František Lotrinský, manžel Márie Terézie, podľa projektu staviteľa Nicolasa Jadota postaviť rozsiahlu stavbu nazývanú Štít – prvý žrebčinec v Uhorsku a v r. 1752 bola vybudovaná Kačenáreň s rybníkom na odchyt divých kačíc.

História, Kopčany v 20. storočí

Obec Kopčany patrila administratívne do roku 1918 do okresu Holíč Nitrianskej župy Rakúsko – Uhorskej monarchie. Správa obce pozostávala z obecného výboru, na čele ktorého stál volený richtár. Posledným richtárom do roku 1918 bol Michal Dubecký, ktorý úradoval nepretržite 36 rokov. Obec avšak riadil notár dosadený uhorskou vládou. Vybavoval administratívu. Obecný notariát podliehal slúžnovskému úradu v Holíči a županovi v Nitre. Posledným notárom bol maďarón Fodor, ktorý utiekol spolu s maďarskými četníkmi po vytvorení Československej republiky. Obyvatelia boli maloroľníkmi, robotníkmi a remeselníkmi. Pracovných možností v obci veľa nebolo. Hodonínsky veľkostatkár Redlich mal v Kopčanoch dva hospodárske dvory, v Parkane a pri kostole. Po jeho smrti prevzala majetky Účastinárska spoločnosť v Hodoníne. V obci boli i cisárske majetky, pre potrebu ktorých bola v roku 1910 vybudovaná železničná zastávka. Ľudia cestovali za prácou do rakúskych a moravských pivovarov, do cukrovarov, na poľnohospodárske práce, na stavebné práce až do Budapešti, do tabakovej továrne a píly v Hodoníne, a neskôr do gbelských naftových baní. Niektorý muži odchádzali za prácou až do USA a Kanady. Keď sa im za oceánom darilo, „pritiahli“ za sebou svoje rodiny. Vysťahovalectvo začalo koncom 19. storočia a pokračovalo aj počas trvania prvej republiky. Podľa štatistiky v r. 1910 bývalo v Kopčanoch 73 perc. katolíkov, 25 perc. evanjelikov a 2 perc. izraelitov. Politická vyspelosť občanov za maďarskej vlády nebola výrazná. Ľud mal existenčné starosti a na politiku nemyslel. Národné uvedomenie pred prevratom burcovalo niekoľko rodín, ktoré udržiavali spojenie so skalickým kultúrnym centrom, s moravskými obcami ležiacimi na pravom brehu Moravy. V roku 1910 sa konali voľby do uhorského snemu, ktoré rozvírili politický život. Za ľudovú stranu boli zvolení národovci: Dr. Pavol Blaho zo Skalice, Dr. Ľudovít Okánik – dekan, farár zo Skalice, Dr. Ferdiš Juriga, rodák z Gbelov a iní úradmi označovaní za „panslávov“. Ľudia čítali najviac časopisy vydávané Spolkom sv. Vojtecha v Trnave.

V rokoch 1914-1918 zúrila prvá svetová vojna. Frontové udalosti sa priamo obce nedotkli, ale vo vojne padlo 66 vojakov, z toho 55 katolíkov a 11 evanjelikov. Katolíci majú pred kostolom postavený pomník. Po vojakoch ostali vdovy a siroty. Preto po vojne vznikla v Holíči okresná vyživovacia komisia, ktorá sa starala o tieto sociálne prípady. V roku 1919 dostávalo vojnové podpory 120-130 ľudí.

28. októbra 1918 vznikla Československá republika. O prevrate sa obyvatelia Kopčian dozvedeli až 4. novembra 1918 z úst istého plukovníka zo Skalice. Z vojny sa vrátilo veľa vojakov. Ľudia sa vzbúrili proti Židom a Maďarom a začali rabovačky. Žandári opustili stanicu a utiekli. Neskoršie zo Skalice prišiel Dr. Okánik a zriadil dočasný výbor. Koncom novembra prišlo československé četníctvo, ktoré zaviedlo pokoj a poriadok. Kopčany naďalej patrili administratívne do okresu Holíč, od roku 1923 do okresu Skalica a v rokoch 1923-1928 do župy Bratislava. Potom boli župy zrušené. V rokoch 1928-1939 bolo zavedené krajinské zriadenie. Naďalej väčšina robotníkov chodila pracovať mimo obec. Na blízku Moravu, do Viedne, kde sa stretávali s rôznymi politickými postojmi a názormi. Svoje skúsenosti odovzdávali svojim spoluobčanom. Preto bola bunka Komunistickej strany Československa v Kopčanoch založená medzi prvými na Slovensku 20. mája 1921. 16. septembra 1923 sa konali voľby do obecného zastupiteľstva. Vyhrala Slovenská ľudová strana, tesne pred Komunistickou stranou Československa a napokon Republikánskou stranou zemedelského a maloroľníckeho ľudu. Starostom sa stal komunista Michal Štetina. Prvým námestníkom starostu bol zvolený Jozef Kukliš zo Slovenskej ľudovej strany a druhým námestníkom Michal Jagoš z Republikánskej strany.

Kopčany sa stali známymi až po vzniku republiky zásluhou prvého prezidenta T. G. Masaryka. Jeho rodičia bývali v domčeku na Masarykovej ulici číslo 51. Tento dom už dnes nestojí a na jeho mieste stojí dom s číslom 493. Ústne sa traduje, že prezident sa nenarodil v Hodoníne ale v Kopčanoch. V roku 1850 nebol v obci farský úrad a evidencia do matriky sa robila v Holíči. Krátko po narodení malého Tomáša bol jeho otec – kočiš premiestnený zo Štítu na veľkostatok v Hodoníne, preto zapísal syna až tam. Túto udalosť spomína v knihe Hovory s T.G.M. od Karla Čapka na časť detstva stráveného so starými rodičmi a kamarátmi v Kopčanoch. T. G. Masaryk nezabudol na Kopčany ani vtedy keď sa stal prezidentom. Finančne podporoval svojich príbuzných a na pozvanie obecného zastupiteľstva a rodiny prišiel 18. júla 1924 na návštevu. Daroval obci 150 000 Kčs na výstavbu novej školy.

Obecná rada a obecné zastupiteľstvo sa snažili o rozvoj obce. V roku 1924 bol do obce zavedený telefón, v roku 1925 zriadili obecnú knižnicu a postavili most cez Struhu, v roku 1927 opravili most cez Rešicu a založili Úverné družstvo a obecnú kroniku, v roku 1928 upravili cesty, v rokoch 1929-1930 bol postavený bitúnok a budova pošty, elektrifikácia bola urobená v roku 1930, v roku 1931 vybudovali obecnú cestu „Grunwaldovu uličku“. Iné plány sa nemohli realizovať pre nedostatok financií. Obec mala od roku 1931 dlžobu 800 000 Kčs, na čom hlavný podiel mala nová škola. Splácanie pôžičiek sa darilo, ale ešte v roku 1937 boli pohľadávky obce vyše pol milióna korún. Prichádzala veľká hospodárska kríza. Od októbra 1931 bolo v Kopčanoch 160-170 nezamestnaných. Boli to nemajetní otcovia viacčlenných rodín. Obec i skalický okres poskytli menšie podpory pre nezamestnaných. Obecné zastupiteľstvo na svojom zasadnutí 29. apríla 1932 prijalo rezolúcie kde žiadalo Ministerstvo verejných prác v Prahe, aby urýchlene prikročilo k stavbe mostov cez regulačné koryto Moravy na štátnej hradskej Hodonín – Holíč. Zároveň žiadalo Ministerstvo poľnohospodárstva a sociálnej starostlivosti v Prahe, aby urýchlilo vodoprávne pokračovanie na rieke Moravy v úseku Kopčany – Moravská Nová Ves a odporučilo vytvorenie hornomoravského vodného družstva a započatie hrádzovania. Tým sa mali získať pracovné miesta. Obecné zastupiteľstvo poverilo podaním týchto rezolúcií starostu Vladimíra Kratochvíla a notára Michala Šikoru. 12 – 13. decembra 1932 bola deputácia v Prahe, kde dostala prísľub, že požiadavky splnia, ako im to štátne financie budú dovolovať. Keď už nič nepomáhalo, rozhodli sa robotníci zobrať svoj osud do vlastných rúk. 8. júna 1932 zorganizovali „hladový pochod“ na Okresný úrad do Skalice, kde chceli požiadať okresného náčelníka o prácu. Boli posilnení robotníkmi z Gbelov, Brodského a Kútov. Na čele 350 účastníkov išlo 40 žien. Pri holíčskej bažantnici boli zastavení. Čakal ich tam kordón četníkov. Ich veliteľom bol vrchný strážmajster Jozef Kvapil, ktorý vyzval demonštrujúcich, aby sa rozišli. Títo však nemienili poslúchnuť. Keď sa dav začal znovu pohybovať, bol daný povel četníkom a títo nemilosrdne bili do predných radov. Zástup začal pomaly ustupovať. Keď ustúpili k železničnej trati, začali proti četníkom hádzať kamene. Veliteľ četníkov dal povel k streľbe. Demonštranti poskákali za násyp. Na trati zostal ležať postrelený Ján Mitura z Kopčian. Keď bolo vidieť, že četníci by strieľali ďalej, ľudia sa rozpŕchli. Na druhý deň začalo vyšetrovanie, bitie. „Za úklady proti republike“ boli súdení a odsúdení deviati robotníci od dvoch do ôsmych mesiacov. Na pamiatku týchto udalostí odhalili v Holíči na budove MsNV v rok 1966 pamätnú tabuľu. Vláda, aby trochu zmiernila nezamestnanosť, povolila úpravu cesty cez obec a reguláciu Moravy v úseku Prievozu. 10. septembra 1935 sa začalo s rekonštrukciou a výstavbou obecnej cesty na železničnú zastávku. V tom istom roku bol založený roľnícky družstevný liehovar v budove dvora Štít. Tu sa spracovávala cukrovka a zemiaky na lieh. Po vojne zanikol. Voľby v roku 1938 vyhrala v Kopčanoch Hlinkova slovenská ľudová strana pred Komunistickou stranou Československa a Slovenskou domovinou. V obci vyvíjali činnosť telocvičné robotnícke jednoty – Sokol, Orol, Robotnícka telocvičná jednota. Organizačne podliehali do Holíča, lebo nemali vlastné telocvične. V roku 1928 bol založený futbalový oddiel Športový klub Kopčany. Vznikali hudobné a spevácke krúžky. Činnosť vyvíjal i včelársky spolok. Kino „Orava“ premietalo filmy.

14. marca 1939 vznikla Slovenská republika. Znovu boli zavedené župy. Kopčany patrili do župy Bratislava. Starosta Ladislav Kukliš bol od 3. októbra 1940 vymenovaný za vládneho komisára obce, od 16. mája 1944 znovu starosta. Orgánmi obce boli obecná rada a obecný poradný zbor. V roku 1941 bolo v Kopčanoch založené Potravné družstvo, ktorého predsedom bol zvolený Robert Müller, učiteľ – organista. V roku 1946 družstvo prevzala Jednota, ľudové spotrebné družstvo so sídlom v Senici, ktorá v obci otvorila niekoľko predajní. V roku 1943 schválili návrh na prestavbu a prístavbu úradných miestností obecného úradu a notárskeho úradu. Ale návrh sa nerealizoval pre nedostatok peňazí. Obec mala ešte dlžobu 400 000 Kčs. Robotníci chodili pracovať do Nemecka a do Protektorátu Čechy a Morava. Pod vedením najodvážnejších občanov sa utvorilo ilegálne hnutie. Prichýlili niekoľko uprchlíkov z Protektorátu. 13. júla 1941 uväznili v Ilave 12 občanov „sympatizujúcich s Ruskom“. V Kopčanoch žilo niekoľko židovských rodín. Väčšinou boli obchodníkmi. V roku 1942 boli deportovaní do Poľska, kde boli usmrtení v koncentračných táboroch. Len jednému sa podarilo zachrániť. SNP sa aktívne zúčastnilo 121 občanov, z toho 8 padlo. Po jeho potlačení ich veľa odvliekli ako zajatcov do Nemecka. 6. apríla 1945 prišli do obce nemeckí a maďarskí vojaci a robili zákopy. Sovietski vojaci postupovali smerom od Kútov a Radošoviec a spojenecká rumunská armáda od Skalice. Prvé bojové akcie začali 8. apríla, t.j. v nedeľu. Do obce dopadli prvé míny a granáty. Nemci mali v okolí obce niekoľko diel, tanky a mínomety. Celú akciu riadili z veže kostola. Boj o obec vyvrcholil 10. apríla 1945. Asi o 16. hodine prišli do obce prví sovietski vojaci. Veľké boje sa odohrávali v adamovských a cunínskych lesoch, pri Štíte a pri rieke Morave u Prievozu, lebo týmto smerom ustupovali nemecké vojská na moravskú stranu. V bojoch o prechod Moravy padlo 16 sovietskych vojakov a 3 dôstojníci, ktorí boli pochovaní v parku pred kostolom. Po vojne boli exhumovaní a prevezení na bratislavský Slavín. Pri prechode frontu zahynuli štyria občania. Štyria mladiství sa stali obeťami pri rozoberaní protileteckých pästí. V zahraničnej armáde na východe bojovali štyria občania, z ktorých dvaja padli v historickej bitke na Dukle. V zahraničnej armáde na západe bojoval jeden občan. Občania padlým hrdinom druhého odboja a sovietskym vojakom odhalili 11. apríla 1947 pred kostolom dva pomníky. Občania pomáhali sovietskej armáde pri úprave ciest, mostov a terénu pre provizórne letisko pri Cuníne. Najviac bolo poškodené centrum: budova MNV, kostol, školy, ale i Štít, železničná trať a vyhoreli tri domy. Hneď po oslobodení sovietskou armádou vznikol Miestny národný výbor na čele s predsedom Martinom Hanzalíkom. 15. apríla 1945 bolo zvolané manifestačné zhromaždenie na námestie pred kostolom, kde sa predseda MNV poďakoval sovietskym vojakom za oslobodenie Kopčian a celej Československej republiky.

Po vojne župy zanikli, ostali len okresy. Od 1. januára 1949 patrili Kopčany do bratislavského kraja. Nastalo obdobie budovania. Bola zahájená výstavba cesty na železničnú zastávku. Bol opravený Štít, školy, mosty cez Rešicu, Struhu, cez jazero pri bitúnku. V marci 1947 sa utvorilo pri liehovare „Roľnícke strojové družstvo“. Malo roľníkom pomáhať pri mechanizácii prác. Prvým predsedom družstva bol Ernest Nejedlík. Strojové družstvo trvalo do augusta 1949. Potom prešiel strojový park do majetku JRD. Družstevný liehovar pracoval až do zoštátnenia v roku 1950. 25. februára 1948 sa v Českoslovesku uskutočnila politická zmena. Vládu prevzala Komunistická strana Československa. V Kopčanoch sa konala členská schôdza strany hneď na druhý deň 26. februára. Bol ustanovený akčný výbor, a tým činnosť ostatných politických strán zanikla. Čakáreň ČSD s výdajňou cestovných lístkov bola postavená v roku 1949. 10. marca 1949 bola vytvorená autobusová linka Skalica-Kopčany-Hodonín. 9. augusta 1951 Rada MNV súhlasila, aby bol štátny dvor Cunín po administratívnej stránke pričlenený k MNV Kopčany. 15. júla 1951 bol slávnostne uvedený do používania miestny rozhlas. Dovtedy oznámenia, vyhlášky atď. vyhlasoval obecný sluha. Neskoršie prišiel obecnému sluhovi na pomoc bubon. Posledným bubeníkom bol Imrich Benek. V marci 1955 sa začalo s výstavbou asfaltových ciest. Prvý úsek sa začal budovať od budovy MNV smerom na námestie. Mal nadviazať na príjazd do obce (od hradskej cez uličku) vybudovaný už roku 1931. Prvý úsek cesty budovala firma Lesostav. Ostatné úseky sa už robili svojpomocne v akcii „Z“. Bola opravená budova MNV, mosty cez Rešicu na Masarykovej ulici. Dokončila sa oprava materskej školy. V roku 1956 sa začali betónovať chodníky. V roku 1957 boli zriadené jasle z bývalých miestností hostinca Pavla Matúška na Kollárovej ulici pri hradskej. Nová požiarna zbrojnica bola vybudovaná v roku 1958 nákladom 2 000 000 Kčs. V roku 1957 sa začali prípravné práce k výstavbe nového kultúrneho domu na Štefánikovom námestí. V roku 1959 bola stavba ukončená a 31. decembra slávnostne odovzdaná verejnosti.

V roku 1960 sa uskutočnila územná reorganizácia. Okresom sa stala Senica. V roku 1965 nacvičili občania pod vedením riaditeľa ZDŠ Jaroslava Palkoviča folklórne pásmo „Kopčaňáci – Kopčaňákom“. Bol to program starých kopčianskych zvykov, piesní a tancov. Vyvrcholením programu bola starodávna „Kopčaňácka svadba“. Pre veľký úspech mal niekoľko repríz. V roku 1965 začali a v nasledujúcom roku dokončili pracovníci Okresnej správy ciest v Senici výstavbu nového mostu cez Rešicu na hradskej. Bol položený odpadový kanál z jám od cintorína do Rešice. V roku 1967 boli zrekonštruované všetky obecné studne na uliciach a priestranstvách. Boli opatrené novými pumpami namiesto starých, tradičných s vahadlami a hákami s vedrom. Urobila sa rekonštrukcia budovy bývalej rímsko-katolíckej školy na Štefánikovom námestí, kde boli umiestnené štátne predajne. V máji bol pracovníkmi Štátneho filmu z Bratislavy – Koliby v Štíte nakrútený film „Tri sestry“. Účinkovali v ňom i niektorí „Kopčaňáci“. Automotoklub – ZO Kopčany usporiadal prvý ročník rýchlostných motocyklových pretekov Záhorácky okruh, ktorý bol zaradený do majstrovstiev Slovenska i ČSFR. Najväčšiu zásluhu na zorganizovaní pretekov mal Ernest Korčák, ktorý bol aj aktívnym pretekárom. Posledný ročník bol usporiadaný v roku 1994. V roku 1968 sa začala regulácia Moravy. Robili ju Inžinierske stavby Brno. Zregulovaná Morava mala slúžiť ako vodná cesta pre lode kanálu Dunaj - Odra z Baltického mora do Stredozemného mora. Doteraz tomuto účelu neslúži. Firma vybudovala aj cestu z obce po bývalý Prievoz. V roku 1969 bola prevedená automatizácia telefónu, telefónneho vedenia medzi Kopčanami a Holíčom. Tieto práce robili pracovníci telekomunikácií z Nitry. Od 1. júla 1971 sa začala rekonštrukcia kultúrneho domu. Robila sa kanalizácia, izolácia, vnútorná prestavba, úprava stropu atď. Práce boli ukončené k 1. januáru 1973 nákladom 1 200 000 Kčs. Na jeseň sa začali prípravné práce k výstavbe novej budovy MNV a pošty na Kollárovej ulici. Do užívania bola daná 3. júna 1975. Budova je štvorcového tvaru, jednoposchodová. Na prízemí je umiestnená pošta a súkromný byt, na poschodí sú kancelárie MNV, zasadačka, rozhlas a obradná sieň. Postavil ju Okresný stavebný podnik Senica nákladom 1 500 000 Kčs. V roku 1973 sa začali práce na ohradení cintorína. Boli dokončené v roku 1976 sa výdatnej pomoci občanov. V roku 1974 sa premiestnil cholerový cintorín a na jeho mieste pri novej budove MNV a pošty sa urobil park. Rozšíril sa most cez Rešicu na Masarykovej ulici. Po celej obci bola prevedená rekonštrukcia verejného osvetlenia a nainštalované neónové výbojkové osvetlenie. Urobila sa rekonštrukcia miestneho rozhlasu a zabudovala sa ústredňa. V roku 1975 bola dokončená dažďová kanalizácia na Hurbanovej ulici. Začalo sa s výstavbou dvojprúdovej cesty zo Štefánikovho námestia smerom na hlavnú cestu Holíč – Kúty. Komunikácia bola dokončená v roku 1976 vrátane elektrického osvetlenia, zelených pásov a betónových chodníkov po obidvoch stranách. Začala sa výstavba závodu verejného stravovania a pohostinstva na bývalom ihrisku. Investorom bola jednota, spotrebné družstvo Senica, práce robil Okresný stavebný podnik Senica. 13. decembra 1975 navštívil Kopčany generál Georgij Timofejevič Beregovoj, letec - kozmonaut, veliteľ strediska prípravy sovietskych kozmonautov, ktorý prežil koniec vojny v Kopčanoch. Vinou zhoršujúceho sa životného prostredia a reguláciou rieky Moravy Kopčany už dlhší čas pociťovali nedostatok zdravotne nezávadnej pitnej vody. Problém mal vyriešiť prívod vody z Holíča. Výstavba prvej etapy vodovodu, t.j. z Holíča cez Bratislavskú ulicu na Kollárovu ulicu po MNV a na časti ulice Sasinkovej sa začala v roku 1977. Bola ukončená v roku 1978. V ďalších etapách bolo vodovodné potrubie položené po celej obci. Odborné práce robili Západoslovenské vodárne a kanalizácie Senica, závod Holíč. V roku 1978 sa začali budovať detské jasle na Štefánikovom námestí s kapacitou 60 detí. Do užívania boli odovzdané 6. októbra 1987. V roku 1982 sa začala plynofikácia obce. Plynové potrubie bolo položené na časti Bratislavskej ulice, pokračovalo Kollárovou ulicou do Štítu. JRD i Štít si urobili prípojky plynu, ktoré slúžili pri sušení tabaku. V roku 1985 bolo plynofikovaných prvých desať domácností. V súčasnosti je plynofikovaná celá obec. V roku 1985 sa začala výstavba domu smútku. Je umiestnený v cintoríne. 17. augusta 1988 bol daný do užívania. V roku 1985 bola usporiadaná slávnosť k 100. výročiu založenia dobrovoľného hasičského zboru v Kopčanoch. Bol založený 5. mája 1885 z iniciatívy obecného notára Mateja Tükörera. Prvým predsedom bol František Tragor a veliteľom Matej Tükör. Hasičský zbor vykonal kus užitočnej práce v prospech občanov. K výročiu bola vydaná brožúra „100 rokov požiarnej ochrany v Kopčanoch 1885 – 1985“. 1. januára 1986 sa Kopčany stali strediskovou obcou, čím sa zvýšila právomoc MNV najvýraznejšie v sociálnej oblasti. V apríli 1988 otvorili klub dôchodcov na Štefánikovom námestí.

Prišiel november 1989. Zákonom SNR č. 369/90Zb. o obecnom zriadení sa uskutočnilo obdobie národných výborov a ich činnosť začali vykonávať orgány štátnej správy a samosprávy. Samosprávu obce vykonáva starosta a obecné zastupiteľstvo. Obecné zastupiteľstvo je zložené zo 8 poslancov. Výkonným orgánom obecného zastupiteľstva a starostu je obecný úrad na čele s prednostom. Zabezpečuje administratívne a organizačné veci. Bola zriadená aj funkcia obecného kontrolóra, ktorý podlieha starostovi a obecnému zastupiteľstvu.

Zdroj: Obec Kopčany